Budúcnosť kresťanstva je v jeho pravdivosti, hovorieval Anton Srholec. Kresťan, ktorý za vieru trpel v jáchymovských baniach. Kňaz, pre ktorého sa na Slovensku nenašla farnosť. Muž, ktorého obdivoval svet a „trpela“ miestna cirkev.
Úspech, a ten sa neodpúšťa.
Vysokí cirkevníci vyslovovali jeho meno s dešpektom. Pre oficiálne katolícke médiá bol mŕtvy už mnoho rokov.
Prečo?
Antonio rozumel ľuďom a oni rozumeli jemu. A úspech, ten sa u nás veru neodpúšťa. Rovnako ako myšlienky.
Kto ho poznal, vedel, že nepatril medzi tých, ktorí robia všetko preto, aby sa len nebodaj nejakej nedopustili. V tom sa zásadne odlišoval od neprajných kritikov a ohováračov.
Venoval im svoj život.
Nielen veriaci vyhľadávali múdrosť, pokoru a pokoj, s ktorými narábal ako s darmi určenými pre druhých. Po Bohu práve im venoval svoj život.
Uveril v kresťanstvo, ktoré sa nežije v kostoloch, ale vonku za múrmi. „Ježiš nerozdával fary a tituly, ale poslal apoštolov do sveta. Naše svedectvo a príklad kresťana znamená viac ako naše kázne.“
Intuitívne vytušil, že Kristovo učenie sa nedá nadiktovať. Vnútiť. Možno ho však žiť. Antonio nám všetkým ukázal ako. Vďaka zato. Bez takých ako on, by bol katolicizmus iba ďalším z radu nepotrebných –izmov.
