„Zbaľ prachy a vypadni“

Roman Michelko: „Zbaľ prachy a vypadni“
Bratislava 10. februára 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-František Iván)

Ak sa raz v našej histórii bude hľadať príklad esenciálnej ekonomickej vlastizrady, tak ňou bezpochyby bude privatizácia VSŽ Košice americkým U.S.Steelom. Iste, ani mečiarovská privatizácia VSŽ nebola celkom šťastná. Rezešovská skupina, ktorá podnik privatizovala cez spoločnosť Manager, bola veľmi rozšafná, úverovo expanzívna a neobozretná. Okrem skupovania rôznych strojárskych a hutníckych prevádzok skupovala aj futbalové kluby – Spartu či FC Košice, jej predstavitelia žili okázalým luxusným životom, skupovali médiá mali podiel v bankových domoch a snažili sa vytvoriť mnohoodvetvový holing.

Časom sa ukázalo, že viacero rezešovských investícií nebolo vôbec zlých, ak by však investovali predsa len trochu obozretnejšie, alebo si dlhšie udržali politické krytie. Bol to vlastne jediný majiteľ v dejinách ligy majstrov, ktorý mal dve mužstvá v lige. Hutnícky priemysel je veľmi cyklický, a preto nadmerná investičná expanzia sa po strate politického krytia ukázala ako veľmi nebezpečná. Napriek tomu, ako neskôr vyšlo najavo, ich vlastníctvo nebolo to tupé koristníctvo, ako je to v prípade súčasných amerických vlastníkov. Poďme však po poriadku.

Skupina rezešovských privatizérov VSŽ mala jeden zásadný problém. Pred voľbami v roku 1998 hrala vabank a prehrala. To, čo nasledovalo potom, bol umelý pokus o vyvolanie cross defaultu, v podstate mafiánske vyvlastnenie slovenských akcionárov, povolanie krízového manažéra Gabriela Eichlera, ktorý mal jedinú úlohu, ako tak stabilizovať fabriku a na zlatej tácke ju predať americkým vlastníkom. Samozrejme, za všetkým stál Dzurinda. Osobne. V privatizácií VSŽ zohral podstatne výraznejšiu úlohu, než by bolo na premiéra krajiny vhodné. Osobne viedol rokovania s predstaviteľmi U.S.Steelu, aby nakoniec vyjednal podmienky prevzatia. Tie boli a dodnes sú škandalózne.

Suma za VSŽ bola nakoniec stanovená na smiešnych 60 miliónov amerických dolárov. Pre predstavu: v súčasnosti dnes za túto fabriku Američania požadovali 1,5 miliardy amerických dolárov, teda presne dvadsaťpäťnásobok sumy, za ktorú im ju „daroval“ Dzurinda. Treba pritom zdôrazniť, že za celé obdobe vlastníctva americkí akcionári do svojej slovenskej fabriky v podstate neinvestovali. Ak už nejaké investície boli, tak viac menej len do ekológie, čo bolo však skoro vždy dotované z verejných zdrojov. Dodnes fabrika funguje predovšetkým na technológiách zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Jediná väčšia investícia, ktorú Američania počas svojho vlastníctva realizovali, bola stavba novej pozinkovne. Táto investícia je však len malým zlomkom prostriedkov, ktoré “vlastníci“ za toto obdobie vyviezli do svojej materskej krajiny.

Celé pôsobenie amerických expertov v U.S.Steele je jedna veľká blamáž. Do top manažmentu (s výnimkou prvého prezidenta Goodisha) nedávali kvalifikovaných expertov, ale skôr len ľudí, ktorých potrebovala centrála v Pittsburghu niekam odložiť. Vedenie koncernu sa ku svojej košickej dcére vždy správalo ako ku koristi, ktorú treba na dreň ošklbať, a potom podľa možnosti ešte čo najdrahšie predať. Situácia na svetovom trhu s oceľou je dnes navyše pre množstvo lacnej čínskej ocele viac než problematická. Európska únia na rozdiel od USA pritom nevie, či skôr nechce prijať účinné dovozné clá na čínsku oceľ, čo ďalej problematizuje postavenie košickej fabriky.

Dnes má tak košický U.S.Steel obrovský technologický dlh. Pritom trend je jasný, hutnícka fabrika, ktorá chce dnes prežiť, musí produkovať najkvalitnejšie špeciálne plechy pre automobilový priemysel, kde sú najvyššie predajné marže a kde sú aj najvyššie požiadavky na kvalifikovanú pracovnú sily a aj najmodernejšie technológie. Počas osemnásich rokov amerického bačovania však technologicky náramne upadli. Na to, aby sa košická fabrika dostala na európsky technologický priemer, treba do nej investovať minimálne 1,5 miliardy eur. Na to, aby sa dostala na technologickú špičku, treba, aby investície boli vo výške približne dve až dve a pol miliardy eur. Ak si k tomu pripočítame, že Američania požadujú za svoju technologicky zastaranú fabriku jeden a pol miliardy, nový investor potrebuje investovať približne 3,5 až 4 miliardy eur. A to bude dosť veľký problém.

Samozrejme, možné sú aj iné riešenia. Ak by v U.S.Steele boli silné odbory a mali by sme sebavedomú vládu, mohli by sme na riešenie tejto kauzy použiť srbský model. Ako je všeobecne známe, U.S.Steel bol donútený srbskej vláde odpredať svoju fabriku v Smeredeve za jeden dolár. Ak by slovenská vláda mala guráž a odmietla dlhodobé vydieranie zo strany amerických vlastníkov, perspektíva fabriky by bola podstatne lepšia. Určite by boli lepšími vlastníkmi aj akcionári Třineckých železiarní – Moravia Steel, ktorí za fabriku ponúkali 1,3 miliardy dolárov. Nakoniec sa však zdá, že vlastníkom bude čínska skupina He Steel Group, ktorá nakoniec Američanom ponúkla podľa rôznych zdrojov od 1 až do 1,5 miliardy dolárov.

V hre je aj kúpenie akcií vládou SR, čo však naráža na množstvo prekážok. Okrem iného aj na platný ústavný zákon o dlhovej brzde, ktorý neumožňuje vláde zadlžovať sa ani pri efektívnych investíciách. Navyše by tu vznikol ďalší problém – vláda by len veľmi ťažko vysvetľovala, že kupuje fabriku, ktorú jej predchodcovia predali za šesťdesiat miliónov, čo je takmer dvadsaťpäťnásobok navrhovanej sumy.

Zdá sa teda, že na nakoniec predsa len pre košickú fabriku nastanú lepšie časy, pretože horšieho vlastníka ako Američanov už sotva mohla mať. Je len otázne, či bude niekedy Dzurinda pohnaný na zodpovednosť za esenciálnu ekonomickú vlastizradu a je len veľká škoda, že za tých osemnásť rokov, čo Američania fabriku vlastnili, nenašla sa sebavedomá vláda, ktorá by do Pittsburghu poslala jasný odkaz:

„Zbaľte si svoje dosiaľ ulúpené prachy, vypadnite a už nikdy sa nevracajte!“

Roman Michelko