23.3.2018 o 23:13 http://www.vodaksb.eu/diskuse/politika/
Fuknem to sem cele. Tak nech admin prepáči. Nie každý ma totižto facebuk. Veľmi dobra analýza, rozhodne stoji za precitanie a zdieľanie.
priamy link:
https://www.facebook.com/photo.php?fbid=518067865256045&set=a.2486109388...
TO TICHO Z POCITU, ŽE ŠTÁTNY PREVRAT RIADIL VRAH KUCIAKA – ČASŤ PRVÁ
Vysmiatych, nepotrestaných kriminálnikov je na Slovensku veľa a pribudol ďalší. Vrah partnerov Kuciaka a Kušnírovej, ktorý možno sedí teraz v Bratislavskej kaviarni, sŕka voňavé espresso a pozerá na ľudí, čo pripravujú ďalší piatkový protest. Napadá ma pritom sa spýtať: „Nie je vám pri takom pocite čudne“? Mňa sa rozhodne zmocňuje pocit bezmocnosti, ktorý sa mieša so strachom. Hlavne keď si pritom uvedomím, že tzv. „talianska stopa“ sa ukazuje byť zavádzajúca a krokom do absolútneho prázdna. Mimochodom, viete kto na túto stopu upozornil ako prvý?
Tom Nicholson
Tento človek sa na druhý deň po odhalení vraždy, pondelok 26. 2. 2018 postavil pred kamery, vyhlásil, že pravdepodobne pozná vrahov a obrátil pozornosť pobúrenej verejnosti a médii na východ Slovenska, kde údajne pôsobila odnož talianskej Ndranghety, zneužívala eurodotácie, kosila lúky, vyrábala elektrickú energiu a robila pri tom „široké lakte“ v dedinských krčmách. Títo „nebezpeční bosovia“, údajne mali dôvod zabiť Kuciaka, lebo ich ohrozoval prácou.
V zápätí, keď vzniklo na Slovensku peklo sa milý Tom pobalil a odletel do Kanady, pretože už dva týždne pred Kuciakovou vraždou vyhlásil, že na internete, vďaka nejakej detskej knižke, čírou náhodou znovu - svoju veľkú kanadskú lásku, ktorá (záhadne) zmizla pred tridsiatimitroma rokmi, opätovne sa zamiloval a odchádza po štvrťstoročí žitia na Slovensku opäť do Kanady, kde zvyšok života mieni stráviť opatrovaním postihnutých ľudí. Vyhlasuje pritom, že keď dokázal pracovať ako novinár, potom dokáže pracovať s postihnutými ľuďmi, pretože a teraz citujem: „Je tam rovnako veľa hovien, podobne ako v novinárčine“
Krásny príbeh. Ako z románu Rosamunde Pilcherovej. Mňa však pritom napadá jednoduchá otázka: Prečo, keď plánoval navždy odísť zo Slovenska, až do dňa smrti, čo bolo mimochodom iba pár dní pred jeho odletom, spolupracoval s Kuciakom na prípade talianskej mafie z východu? Pýtať sa má zmysel, lebo už 13. 2. 2018 sa pre rádio Aktual vyjadroval v tom zmysle, že práca novinára na Slovensku ho dlhodobo absolútne nenapĺňa, lebo je nesmierne negatívna, nikam nevedúca a iba ňou ubližuje ľuďom, ktorí sú potom prenasledovaní. Napriek tomu v písaní pokračuje aj po odchode do Kanady a iba včera som zachytila jeho nový článok na smečku.
Tom Nicholson žil a minimálne ako kontroverzný novinár, pracoval na Slovensku celých 26 rokov. Zjavil sa tu v čase, kedy v Bratislave zakotvila Americká zahraničná agentúra pre medzinárodný rozvoj (USAID), na ktorej prácu neskôr aktívne nadviazala Sorosova nadácia OSF a začala sa „aktívne zaoberať“ Mečiarovou vládou, ktorá pod tlakom médii a opozície v roku 1998, za záhadne dramatických a podobných okolností skončila principiálne rovnako, ako má skončiť dnešná Ficova. Mečiar musel z vlády odísť do opozície, napriek tomu, že vyhral voľby.
O Tomovi Nicholsonovi, ako o možnom zahraničnom agentovi sa zákulisne hovorilo už v roku 1998, kedy sa ako 32 ročný, údajne, dostal do konfliktu s Lexovou SIS. Skončilo to ako každý neoliberalistický komplot v tom čase – vo verejný neprospech Mečiara, ktorého vtedy mainstream a opozícia obvinila, že zariadil, aby SIS údajne prepadla, zbila a mala sa vyhrážať zahraničnému novinárovi Nicholsonovi fyzickou likvidáciou. Bolo to obdobie, kedy „Mečiar a Lexa mohli za všetko zlo, čo sa na Slovensku stalo“ (aj nestalo alebo sa iba malo stať) – principiálne rovnako, ako sú dnes vinní Fico s Kaliňákom.
Tom Nicholson bol známy tým, že mal záľubu sa stretávať s mafiánskymi bosmi – samozrejme ako novinár – profesionálne. Tak to aspoň vždy deklaroval. Zaujímavé na tom je, že si s nimi zvykol potykať a pritom bol často prestížnym hosťom na americkej ambasáde.
Z policajných odpočúvaní a samotných vyjadrení Nicholsona sa stretával s Ferusom, Hrbáčkom, ďalej s Ondrejčákom a piťovcami celkovo, Jakšíkovcami, Borbélym a podobne. Je teda pre mňa záhadou, že jeho vtedajšia manželka Lucia Nicholsonová, ktorá podľa jej vlastných slov, poznala podrobnosti a metódy práce svojho manžela, sa napriek tomu dostala v roku 2010 za vlády Ivety Radičovej na pozíciu štátnej tajomníčky na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny. A ja sa opäť iba logicky pýtam, ako pani Nicholsonová mohla prejsť cez bezpečnostné previerky najvyššieho kontrolného úradu a dostať sa, mimochodom iba so stredoškolským vzdelaním, na tak prestížnu a závažnú štátnu funkciu? Alebo, že by ich nemala? Navyše, v roku 2010 až do prepuknutia a zverejňovania kauzy, Tom Nicholson už pracoval na spise Gorila, ktorého hlavnými aktérmi bolo práve vedenie strany SDKU. Minister, ktorý Nicholsonovú na post štátnej tajomníčky prijal, bol Jozef Mihál za SaS. V tom období SaS a SDKU viedla hybridnú politickú vojnu, ktorá skončila tým, že Radičová položila vládu, kvôli rozhodnutiu SaS neschváliť v parlamente euroval.
Ako tomu máme rozumieť? Nicholsonová bola manželov infiltrovaný agent na ministerstve, zbierajúci zákulisné informácie, keďže pracoval na odhaľovaní korupcie SDKU? Či? V každom prípade, protesty Gorila začali 27.1.2012 a Nicholsonová skončila na ministerstve hneď potom, 4.4. 2012, mesiac po predčasných voľbách – opäť veľmi nenápadne a hlavne na oko logicky, pretože vykopnúť sa nechala až novým ministrom za Smer Richterom. Nech to bolo akokoľvek, muselo to byť pre pani Nicholsonovú rozhodne zaujímavé obdobie, keď po celý čas vedela, na čom Tom pracoval, pričom ona sa zúčastňovala na rokovaniach vlády s ľudmi, ktorých mohla kauza Gorila odrovnať, doma to s Tomom rozoberali a potom sa z okien ministerstva pozerala, ako úbohí, podvedení slovenskí ľudia, protestujú kvôli Gorile na ulici a dožadujú sa spravodlivosti. To musel byť rozhodne zaujímavý pocit. A možno by sa cinizmom podobal tomu vrahovmu, pozerajúcemu na protestujúcich z piatkových štrajkov za „slušné Slovensko“. Ktovie?
Gorila Nicholson
„S Tomom žijeme už vyše roka oddelene, ale nerozvádzame sa. Sme stále manželia,“ hovorí Lucia Nicholsonová v roku 2012 pre časopis Plus 7 dní. Počas dvoch rokov, kým Tom Nicholson skladal mozaiku Gorily, ho podporovala. Prvé dokumenty sa mu dostali do rúk ešte v roku 2008. Nicholsonová celý ten čas o spise vedela a spoločne sa doma o korupčnej téme rozprávali. „Bola som o tom informovaná ako jeho partnerka. Bola to výsostne jeho téma, preto som nemala právo do nej akokoľvek zasahovať.“ Medzitým Nicholson vraj obiehal redakcie a vydavateľstvá, ktoré by jeho dôkazy o Gorile zverejnili, čomu nieje dôvod veriť, pretože k vydaniu knihy prišlo až v roku 2012. „Všetci pred ním zatvárali dvere“ – tvrdila Nicholsonová. Odmietali ho nielen médiá, ktoré sa báli slovenských likvidačných súdov, ale aj politikov, ktorí v spise figurovali. „Keď bol Tom so spisom za Dzurindom, ten ho odbil jednou arogantnou vetou a viac sa s ním nebavil“ (všetko počas toho, ako Nicholsonová sedela na ministerstve a chodila na zasadnutia vlády, čo je nesmierne, nesmierne zaujímavá informácia). „A (Dzurinda) vedel o Gorile päť rokov. Rovnako aj Mikloš, Lipšic a ďalší“.
Tu sa chcem opäť zastaviť, pretože je zarážajúce, že napríklad Dzurinda a spol. vedeli, že Nicholsonovej manžel pracuje na prípade, ktorý ich odhaľuje zo zločinov, napriek tomu ju z aktívnej politiky nevykopol. Naopak. Sedával s ňou na zasadnutiach vlády.
„V tom čase nik netušil, odkiaľ spis pochádza, len Tom. Vedel o svojom zdroji, že je spoľahlivý“ – to tvrdil. „Fakt je, že Tom sa snažil každú jednu informáciu verifikovať a aj sa mu to neuveriteľným spôsobom darilo. Zdroje sa s ním kontaktovali sami. Získal si ich dôveru. Komunikoval aj s ľuďmi z rôznych pochybných skupín, ale nikdy ho nikto nestiahol na svoju stranu,“ obhajuje manželov čistý štít Nicholsonová. „Taký Haščák sa ešte nenarodil, čo by Toma podplatil,“ vyjadruje sa Nicholsonová v roku 2012 pre časopis Plus 7 dní.
Pri jednej, vlastne dvoch veciach sa chcem opäť zastaviť, pretože Gorila je jediná kauza, ktorá prerástla na Slovensku cez hlavu takmer všetkým zúčastneným, vrátane samotného Toma Nicholsona. A nie iba tým, že sa mu rozpadlo manželstvo.
Nikto doteraz oficiálne nepotvrdil, odkiaľ Nicholson spis vzal. Je to tajomstvo. Špekulovalo sa rôzne ale Tom mlčí ako mafiánsky hrob. V každom prípade je logické predpokladať, že tak rozsiahly kompromit, usvedčujúci z korupčných praktík ľudí z celého politického spektra, ako bol spis Gorila, nevyšiel na „svetlo Božie“ iba z ješitnosti nejakého ublíženého agentíka tajnej služby, liečiaceho si komplex zo straty zamestnania. Nešlo ani o pomstu konkrétnej osobe, či strane, pretože spis kompromitoval množstvo ľudí zo všetkých kútov spoločnosti.
Zamávať informáciou, že dokázal získať a teda vlastní spis Gorila, ktorým mohol postupne podľa potreby odkrývať kde koho, sa mohlo hodiť aj hráčovi, kto mal rozohrané hry na všetkých stranách spoločnosti, či už v najvyšších oligarchických alebo politických kruhoch celého politického spektra, vrátane justície – hlavne v justícii. A takýto človek v okolí Nicholsona existoval. Bol ním bývalý sudca ústavného súdu, neskôr prominentný právnik Ernest Valko, ktorý zastupoval obchodné spory v miliardových hodnotách a na strane žalovaného bol často štát, či už na priamo alebo cez svoje spoločnosti – napríklad v kauze „Duckého zmenky“ a podobne.
Môžete samozrejme namietať, že ľudí, ktorým by vyhovovalo vlastníctvo spisu Gorila je kvantum a Valko s tým nemusí mať nič spoločné. To je pravda, iba mi potom vysvetlite, prečo bol k vyšetrovaniu Valkovej vraždy, medzi prvými, prizvaný aj hlavný vyšetrovateľ Gorily Marek Gajdoš. A v obhajobe svojho názoru budem samozrejme pokračovať.
Čisto hypoteticky: Keby som bola na mieste prominentného právnika Ernesta Valka, ktorý sa buď súdil so štátom alebo naopak zastupoval najvplyvnejších ľudí zo Slovenska a disponovala takýmto spisom rukami priateľa – novinára so silným spoločenským postavením, tak by som ním príležitostne šikovne zamávala niekomu pred očami a nepriamo tak informácie z neho použila na donucovaniu k spolupráci alebo korumpovanie ľudí, ktorí by mi pod tlakom informácii z Gorily, mohli moje miliardové kauzy pomôcť vyhrať. A to by zároveň mohol byť aj motív, prečo Ernest Valko zomrel. V spise Gorila boli totiž naozaj vážne kompromity, napríklad na najvyšších ústavných činiteľov, či najväčších slovenských oligarchov. Nemyslím si však, že Valkova vražda mala iba tento motív. To ani z ďaleka. Ale k tomu sa ešte dostanem. Tiež si myslím, že spis Gorila, nikdy nebol vynesený zo SIS, aby bol nakoniec zverejnený a fakt, že sa ho niekto rozhodol nakoniec zverejniť nastal pravdepodobne iba preto, aby ľudia zo spisu vytrhli kompromity z rúk ľuďom, ktorí ich vlastnili a mohli byť preto nebezpeční. Niekedy je totiž lepšie zverejniť o sebe pravdu na verejnosti, ako sa nechať donekonečna vydierať a žiť v strachu zo zajtrajška. Inými slovami: Ľudské peklo nehorí večne. Hlavne ak máte na konte niekoľko miliónov eur. Navyše, verejnosť pozná aj očistec.
Vražda právnika Valka
Nech to bolo akokoľvek, jedna vec zostáva faktom. Nicholson na spise Gorila pracoval v čase, kedy sa aktívne priatelil s právnikom Valkom. A tu začína druhá Nicholsonova three story, ktorá smrdí v princípe rovnako, ako smrdeli jeho kauzy, na ktorých pracoval v súvislosti s Mečiarom a Lexom, hlavne do roku 1998 – iba podstatne viacej, pretože Valka nakoniec niekto zavraždil a Nicholson si zrovná v deň vraždy, po niekoľko týždňovej odmlke s Valkom volali a dohadovali stretnutie. Samozrejme opäť s perfektnými alibmi, pretože Nicholson učil Valka iba angličtinu. Vraj.
O Valkovej vražde sa za osem rokov popísali tony papiera. Ale až dnes po zverejnených súvislostiach vraždy Kuciaka a Kušnírovej, vznikajú zrazu až logicky nápadné paralely, ktoré Toma Nicholsona stavajú do úplne iného svetla spoločenských podozrení. Tom, z pohľadu toho, čo a za akých okolností sa okolo neho dvadsaťpäť rokov dialo, bol pre verejnosť záhadným novinárom vždy, ale dnes po brutálnej poprave jeho dvoch kolegov, kde sa v prípade opäť zjavuje jeho meno, ide už o viac, ako iba o občasné náhody. V hre je totiž okrem ohavnej vraždy dvoch ľudí aj následný pokus o štátny prevrat.
Daniel Lipšic ako paralela
Citujem Daniela Lipšica: „Ernest Valko bol môj učiteľ, môj kolega, môj priateľ. Do smrti by som si vyčítal, ak by som zapríčinil, že sa nepodarilo jeho vraždu objasniť a vyšetriť“. Toto vyhlásenie napísal na svoj status dňa 11. 9. 2017 v čase, kedy preberal zastupovanie jedného z údajných vrahov Valka. Niektorí sudcovia najvyššieho súdu, v čase, kedy sa „objavili“ na verejnosti informácie, že z vraždy Valka boli obvinení noví podozriví na verejnosti vyhlasovali, že je nesporné, že Lipšic tým buď marí vyšetrovanie, alebo pracuje ako niečí agent, pretože v tejto pozícii nemá čo iné hľadať.
Bol – už podľa svojich vlastných slov, blízky priateľ zavraždeného Ernesta Valka. Tak prečo by mal dôvod hájiť jedného z vrahov? Teda okrem faktu, že chcel byť informovaný priamo zo zdroja, ako prebieha vyšetrovanie. Ak to porovnáte z ďalšou vraždou, do ktorej bol Tom Nicholson zapletený – vraždou partnerov Kuciaka a Kušnírovej, zrazu tu objavujete prvú paralelu, pretože presne ten istý človek – právnik Lipšic, sa objavuje aj ako „samozvaný,“ právnik rodičov zavraždených Kuciaka a Kušnírovej. Ďalšia náhoda? Už ich je akosi priveľa – a to sme iba na začiatku kapitoly. Hlavne ak si uvedomíte, že Lipšic bol jeden z otvorených odporcov kauzy Gorila. Na pokyn jeho úradníkov, bolo predsa použité násilie proti demonštrantom na proteste za vyšetrenie Gorily.
Mne osobne Nicholsonove pôsobenie vždy pripomínalo skôr sofistikovanú prácu agenta so silným pozadím, ktorý drží v šachu všetkých podľa potreby alebo skôr – pre istotu. Nie iba zjavných protivníkov, čo by aj vysvetľovalo, prečo mával spisom Gorila pred očami aj ľudom, ako bol Dzurinda, či Lipšic, ktorí s americkou stranou obvykle radi spolupracovali. Ale hlavne si myslím, že Tom Nicholson nežil na Slovensku iba preto, aby písal články a hral sa na investigatívneho novinára.
Pri Gorile sa Tomov život na Slovensku začal rapidne meniť a Gorila sa stala pre neho akýmsi životným medzníkom. Skúsme teda fakty, udalosti a verejne dostupné informácie čiastočne sumarizovať.
Poznáme fakt, že Tom Nicholson prišiel na Slovensko v roku 1992 – v tom istom roku, ako USAID, ktorá (podľa neoficiálnych zdrojov) pomáhala na Slovensku vytvoriť ilegálnu, tzv. paralelnú tajnú službu. Spoznáva novinára Petra Tótha, ktorý bol v tom procese aktívne zapojený. V Kanade bol mladým novinárom ale na Slovensku vystupuje ako učiteľ angličtiny. Onedlho sa však stáva opäť novinárom a už v roku 1997 začal písať pre The Slovak Spectator, portál, nápadne pripomínajúci propagandistické noviny, fungujúce dodnes a účelovo šíriace informácie o Slovensku do zahraničia.
V roku 1998 ho napadá SIS a vyvíja na neho nátlak, aby sa zľakol a naveky odcestoval zo Slovenska. Nepodľahne, ako skutočný profík (ja by som sa asi psychicky zrútila) a naďalej bojuje proti Mečiarovi. V zapätí sa začnú šíriť zákulisne informácie, že Tom Nicholson sa správa ako americký agent. Medzitým sa po 5 ročnej manipulácii slovenskej verejnosti dostáva k moci Dzurinda a Nicholson zostáva na Slovensku. Nasleduje čas radosti, spoločenského uznania, svadba s Nicholsonovou, dve deti. Nicholson píše pre mainstream a nakoniec končí ako novinár na voľnej nohe.
V roku 2008 (vraj) „objavuje“ Gorilu. Po krátkom čase, dostáva manželku do najvyššej politiky. Niekto ho predbieha, zverejňuje spis a naštartuje Gorilou spoločenské peklo, ktoré nehorelo ani za čias Mečiara, pretože vtedy mala neoliberálna svoloč spoza oceánu, ktorú Nicholson vyznával ako svätyňu, na Slovensku presného nepriateľa – Mečiara, ktorého odrovnala bez štátneho prevratu, kdežto Gorila mala kosiť ako smrť všade, ako neriadená strela a bez presného zacielenia. Tu sa chcem osobito pristaviť, pretože každý kto analyzuje neoliberalizstický spôsob riadenia vie, že stojí na manipulácii. Neoliberaliti sú doposiaľ nevídaní politickí manipulátori, ktorí dokážu skombinovať okolnosti diania a celé masy presvedčiť o opaku skutočnej reality, často o absolútne prízemných lžiach tak presvedčivo, že tí chudáci – zmanipulovaní ľudia, v nevedomosti za nich ešte roky bojujú.
Veď si vezmite iba napr., ako takmer celý národ naletel, že Kiska je dobrý anjel. Pritom, už v čase kampane to bol súdom uznaný úžerník, ktorý cez svoje firmy, iba na Slovensku vyprodukoval viac ako 22.000 exekučných titulov a poslal bývať na ulicu pravdepodobne množstvo ľudí. Dnes niekto z paláca, možno riadi pokus o štátny prevrat a množstvo ľudí mu za to tlieska.
Niekedy doslova žasnem, ako dnešní neoliberalisti dokážu v zápase o moc uchytiť do rúk klamstvo a pretvoriť ho na zaručenú pravdu tak, že im to všetci ich nasledovatelia „zhltnú aj s naviákom“. A to bol na začiatku aj prípad Toma Nicholsona.
Agenti cudzích mocností sa nerodia, ako James Bond a v čase dnešných neoliberálnych hybridných vojen, už vôbec nie. Ľudia – hlavne mladí sa často stávajú agentami neoliberálnych systémov bez toho, aby si to vôbec uvedomovali. Stačí, ak sú dostatočne horliví a pre neoliberalizmus zapálení. Nakoniec, nie je to nič nové a už v histórii sa to podarilo napríklad Hitlerovi, ktorí na horlivosti a obdivu začínajúceho fašizmu – tiež v tom čase iba politického smeru mladých ľudí postavil Hitlerjugend.
Principiálne podobnú armádu zmanipulovaných horlivcov si vo vnútri niektorých krajín vychovala aj napr. Sorosova nadácia OSF a tí za ňu dnes bojujú.
Tom bol horlivý neoliberalita vždy, pretože bol Kanaďan a bol v silnej neoliberalistickej spoločnosti vychovaný. A bol pre hodnoty neoliberalizmu nesmierne zapálený, čo niekto iba zneužil a poslal ho v roku 1993 na to „zlé, Mečiarovo Slovensko bez slobody“, bojovať za „neoliberálnu demokraciu so slobodou.“ Prišiel však čas, kedy mu začalo dochádzať, že veľa vecí je úplne inak, ako si myslel, ale vystúpiť z postu aktívneho bojovníka za neoliberalizmus je presne to isté, ako vystúpiť z talianskej mafie. Čaká vás poprava. Možno nie vždy fyzická – to záleží na tom, nakoľko by sa im vaša smrť mohla hodiť, ale spoločenská – život ruinujúca v každom prípade. A na to, aby sa Tom nechal dobrovoľne popraviť, bol moc chytrý. Spoločenská poprava v neoliberalizme, je totiž niekedy oveľa horšia, ako poprava fyzická, pretože pri tej všetko trápenie končí, kdežto pri spoločenskej sa peklo iba začína a trvá často až do konca života. Preto hral Tom tú hru na zapáleného neoliberála až do konca a hral ju ako typický Kanaďan – chladnokrvne.
Myslím si, že Tom pred novinármi, vyhlásením, že pravdepodobne pozná vraha Kuciaka a Kušnírovej neklamal. Taliani, na ktorých poukázal, to však neboli. Pokračovanie onedlho…
TO TICHO Z POCITU, ŽE ŠTÁTNY PREVRAT RIADIL VRAH KUCIAKA – ČASŤ DRUHÁ
Poznám ornitológa a zanieteného sokoliara, ktorý celý život tvrdí jednu vec. „Hniedzoš“ – to je dravec, ktorého sokoliar vyberie z hniezda ešte, ako mláďa, následne ho vychová a naučí ho loviť je vždy oveľa lepší – odvážnejší lovec, ako dravec, odchytený v prírode v dospelosti, pretože dospelý sokol má reálne skúsenosti z prírody a uvedomuje si aj nebezpečenstvo, ktoré mu pri love hrozí. Kdežto hniezdoš nemá pri love koristi takmer žiadne zábrany a pokiaľ je správne vychovaný, potom loví svoju korisť nesmierne efektívne a pre svojho chovateľa sa stáva „hotovým pokladom“. Problém je, že hniezdoše majú pri love oveľa viac problémov a zranení, ako iné dravce a sami sa často stanú korisťou iných predátorov.
Preštudovala som asi všetku dostupnú prácu novinára Jána Kuciaka. Tiež dostupné informácie o ňom samotnom, jeho priateľke, vytvárala si tak ich osobnostné profily a snažila sa pri tom pochopiť, kým boli. Jednu vec som ale pochopila hneď ako prvú. Janko bol „novinársky hniezdoš“.
Bol mladý a preto neskúsený alebo skôr neostrieľaný. Veľa dôležitých vecí o skutočnom živote a práci investigatívneho novinára, ktoré ho mohol naučiť iba sám život sa nemal kedy naučiť, pre svoju krátku prax (18 mesiacov). Nemal takmer žiadne zábrany pri „novinárskom love,“ pretože si reálne neuvedomoval nebezpečenstvo, aké mu hrozilo. Opieral sa iba o zázemie redakcie, neuvedomujúc si pritom, že to nie je dostatočná ochrana. Vlastne sa ukázalo, že takmer žiadna, čo je tiež téma, minimálne na zamyslenie.
Pochádzal z jednoduchej rodiny bez vyššieho spoločenského postavenia a nemal majetné pozadie. Nikto mu v jeho nebezpečnej práci nekryl chrbát a nemá rodinu s vyšším finančným príjmom alebo takým spoločenským postavením, aby vôbec pátrala po jeho vrahovi na vlastnú päsť a už vôbec nie úspešne. Preto po jeho vrahovi okrem polície, nebude pátrať pravdepodobne nikto a možno vás prekvapím názorom, ale myslím si, že ani mainstreamoví novinári nie. Minimálne tí súčasní nie, pretože jeho smrť, zahalená tajomstvom im slúži viac, ako keby sa verejnosť dozvedela o jeho vrahovi pravdu. A zatiaľ nemal ani takmer žiadne reálne spoločenské postavenie. Bol iba veľmi aktívnym, pravdepodobne aj disciplinovaným zamestnancom, ale hlavne nesmierne horlivým a presvedčeným neoliberalistickým novinárom. A tak ho poznali aj ľudia z brandže.
Nechcem byť nijako cinická, skôr naopak, ale, ak niekto na Slovensku plánoval jeho popravu, aby vyvolal spoločenské nepokoje a pokúsil sa o štátny prevrat, potom si nemohol vybrať „lepšiu obeť“ – čo potvrdzujú aj následné reakcie opozície, mainstreamu a pobúrenej verejnosti. A to by sme minimálne v rovine uvažovaní o jeho vražde mali pripustiť, pretože ten pokus o štátny prevrat sa reálne udial. Žiadať totiž odvolanie vlády tak, že sa niektorí aktéri postavia mimo ústavu je reálny dôkaz toho, že sa pokúsili o štátny prevrat.
Kto teda Janka, ako vhodnú obeť označil? Na to existuje opäť logická a pravdepodobne správna odpoveď. Niekto, kto ho dobre poznal, tieto veci si uvedomoval a dokázal dať do súvisu. Inými slovami: Ten starý, takmer Sherlockovský výrok: „Vraha hľadaj medzi ľuďmi, ktorým jeho vražda vyhovovala najviac“, platí v tomto prípade asi dvojnásobne. A o tom, že jeho popravu niekto plánoval, dnes už asi nepochybuje nikto.
Gorilu začal vyšetrovať policajný tím pod vedením vyšetrovateľa Mareka Gajdoša, zriadený exministrom vnútra Danielom Lipšicom, ku koncu Lipšicovho funkčého obdobia napriek tomu, že Nicholsonová v roku 2012 tvrdila, že o tom vedel už 5 rokov. (Prečo?)
Vyšetrovanie pod vedením Lipšicovho nominanta Gajdoša trvalo 4 roky a žiadne zásadné výsledky neprinieslo. 31. 12. 2016, zrazu Gajdoš za veľkého záujmu mainstreamu odchádza do civilu a tvrdí, že nemá dostatočne vytvorené podmienky na prácu od prezidenta PZ Gašpara, ministra Kaliňáka a hlavne od špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ktorého Gajdoš nepriamo označoval za zodpovedného z riadneho nevyšetrovania Gorily.
Okamžite sa toho chytila opozícia s Matovičom na čele a poriadali sa proti korupčné pochody. Opozícia žiadala hlavu Kováčika. Na Slovensku sa však stalo zvykom, že protesty sú poriadané skoro takmer výlučne s manipulatívnym charakterom, pretože skutočná realita – spoločenská situácia je vždy akýmsi záhadným riadením osudu iná, ako je organizátormi protestov označovaná. Napr., opozícia, aby dostala davy na ulicu tvrdila, že Kováčik svojvoľne zastavil 61 trestných káuz, prevažne politických a nepodal jedinú obžalobu. Pravda je však taká, že Kováčik zastavil iba 6, niektoré zastavili vyšetrovatelia, niektoré dostali iní prokurátori a niektoré nie sú dodnes ukončené.
Neskôr, cca o pol roka po Gajdošovom odchode, totiž prokurátor Kováčik verejne, prostredníctvom médií oznamuje, že práca vyšetrovateľov na Gorile značne po odchode Gajdoša pokročila, vyšetrovatelia pracujú s novými dôkazmi a začne sa s obviňovaním nových ľudí.
Poviete si – výborne! Protesty zabrali. Problém je, že ja som si pri analýzach slovenského diania zvykla neveriť v pravosť ničoho, čo vidím a počujem a ako najlepším zmyslom na rozpoznávanie pravosti v dianí sa mi osvedčilo, všetkých a všetko analyzovať s podozrením, že veci sú inak, ako sa zdajú, pretože to, čo na Slovensku vidím alebo počujem prezentovať neoliberalistov, takmer vždy obsahuje skryté manipulácie verejnej mienky. A tak to je pravdepodobne aj s Gajdošovími vyjadreniami na verejnosti, pretože už o rok, presne o rok a 15 dní po odchode Gajdoša, tentokrát policajný prezident vyšiel s informáciou, že zo spisu Gorila je uzavretých a právoplatne ukončených 17 prípadov a ďalších 10 je ešte v štádiu vyšetrovania. Gajdošove slová môžu byť samozrejme (z časti) aj pravdivé a vedenie Smeru chcelo mať vyšetrovanie Gorily pod kontrolou vlastných ľudí a preto Lipšicovho nominanta (Gajdoša) bojkotovali.
O to viac sa preto pýtam, ktorí ľudia a z čoho mali byť v Gorile obvinení, keď Smer chcel prevziať kormidlo vyšetrovania? A nemusí to byť automaticky tak, že Smer chcel zahladiť stopy. Naopak, možno, majú byť obvinení práve ľudia z opozície a bývalého vedenia SDKU, ktorí stále slovenskú politiku ovplyvňujú. Pri Gorile sa totiž dá počítať s kadečím. Bol to naozaj rozsiahly spravodajský kompromit. Z toho vyplýva jediná nová a podstatná vec. Protesty „Za slušné Slovensko,“ mohli byť vedené, nie zrovna slušnými ľuďmi so slušným zámerom. Ale mohlo to byť samozrejme aj inak. Nie som politička ani lobistka z priamym napojením na politiku. Píšem iba svoje názory založené na analýze dostupných informácii. That‘s All.
Určite ste si aj vy všimli, že opozícia volá po odvolaní prezidenta Gašpara takmer permanentne, pri každej kauze a už dlhú dobu. Ale organizátori protestov „Za Slušné Slovensko“ po Kuciakovej vražde, Gašparovu hlavu zrazu nežiadali, čo ma nesmierne prekvapilo. Obhajovali to tým, že chcú nechať policajnému prezidentovi priestor na vyšetrenie vraždy Kuciaka. Ale, prečo potom prezident Kiska, ktorý bez jedinej pochyby „držal“ s organizátormi protestov (dokonca sa im v paláci poklonil) schválil, v poradí až druhú vládu navrhovanú Pellegrínim a aj to, až po rozhovore s budúcim, novým ministrom vnútra Druckerom, kde nový minister prezidenta, okrem iného, síce nepriamo ale takmer ubezpečil, že na poste policajného prezidenta sa budú konať personálne zmeny.
A mňa opäť napadajú jednoduché otázky: Že by predsa len išlo po Ficovi, Kaliňákovi a nakoniec páde celej vlády aj o hlavu policajného prezidenta? A má to má súvis zo zvýšenou aktivitou a výsledkami (nielen) v Gorile? A pýtať sa na otázky, nakoľko ide o hlavu Gašpara musím aj ďalej, pretože iba pár dní po vražde, policajný prezident Gašpar vyhlásil, že chce vypočuť vo veci vraždy aj Toma Nicholsona. Ten už ale bol Kanade. Gašpar je „ťažký kaliber“
Ja som samozrejme Kaliňáka a pol. prezidenta Gašpara v minulosti veľakrát kritizovala – a bolo za čo, ale pokiaľ chcem zostať objektívna, potom musím napísať aj to, že odborníci s reálnym, nie iba novinárskym pohľadom na prácu Kaliňáka (v polícii) a hlavne pol. prezidenta Gašpara – často samotní policajti tvrdia, že sú to práve Gašpar s Kaliňákom, kto na Slovensku rozložil organizovaný zločin. A to popri všetkých kauzách zostane faktom aj naďalej. Minimálne dovtedy, pokiaľ Gašpar bude sedieť na svojej stoličke a otvorene treba priznať, že si svoje kreslo prácou zaslúžil. Hovoria o tom jeho výsledky a často nekompromisné postupy. A to môže byť problém, pretože sú to opäť fakty ktoré hovoria, že prezident Kiska má otvorené kauzy, ktoré polícia stále vyšetruje. Napríklad kauza s pozemkami vo Veľkej Lomnici alebo otvorený prípad financovania prezidentskej kampane, v ktorej ide o škodu tzv. veľkého rozsahu a ktorá dostáva obvinenia, v súlade s platnou legislatívou do „najvyšších odstavcov.“ Gašpar sa k tomu vyjadroval 4.1. 2018 na tlačovej konferencií a rozhodne tie kauzy zastaviť nechcel. Ono celkovo, opozícia má na krku množstvo obvinení a tvrdiť, že všetky sú politicky vykonštruované, je holý nezmyslel, lebo veľa z nich podali napríklad aktivisti, či obyčajní ľudia s pocitom nespravodlivosti a krivdy.
Preto sa zase musím logicky pýtať, nakoľko sú protesty „Za slušné Slovensko“ organizátorsky úprimné a nejde iba o ďalší neoliberálny komplot?
Život Tomasa Henryho Nicholsona – tak sa volá celým menom, mi v istých paralelách jeho začiatkov pripomína život Jána Kuciaka, ktorý tiež pracoval s presvedčením, že pracuje pre dobro celej spoločnosti. Minimálne v tom „dravom hniezdošstve.“ Tiež si pravdepodobne dostatočne neuvedomoval, ako sa ohrozuje, keď sa v tej dobe postavil proti Mečiarovi a Lexovi. Alebo to bolo inak a Tom vedel presne čo robí? Potom sa, ale znovu rečnícky pýtam, pre koho to robil, lebo, nehnevajte sa na mňa, ale je nie som v stave uveriť, že mladý Kanaďan, bez akéhokoľvek zázemia – učiteľ angličtiny, žijúci niekde na internáte, prišiel na Slovensko a z ničoho nič, tvrdohlavo začal bojovať proti Mečiarovi, až tak, že by sa mu Lexa postavil. Ja samozrejme netvrdím, že Mečiar alebo Lexa boli symbolom spravodlivosti, ale rozhodne sa na počkanie nevyhrážali smrťou zahraničným novinárom, žijúcim niekde na internáte a už vôbec nie bez skutočného dôvodu – iba za to, že píšu inak, ako by chceli. Tomu dnes neverí už hádam nikto – ani ten, kto by to z nejakého dôvodu chcel tvrdiť.
Nové heslo demonštrantov: „Ešte prídeme!“
Tom Nicholson v rokoch 2013-2014 prešiel v rámci akéhosi maratónu šesťdesiatdva gymnázií po celom slovensku. Zámerom prednášok podľa internetovej stránky Sorosovej nadácie OSF, pre ktorú to Nicholson robil, bolo ukázať ich videnie reality mladým ľuďom, ktorí majú byť podľa neho aktívnejší. Hovoril hlavne o potrebe priniesť spoločenskú zmenu. Tou zmenou malo byť rozhodovanie mladých ľudí o tom, aké má byť Slovensko v budúcnosti. A presne tento typ ľudí sa zúčastňuje na protestoch. Všetci hovoria o zmene, ale takmer nikto nehovorí, čo presne má tou zmenou byť a ako sa má vykonať. A prečo to píšem? Pretože si myslím, že nie je náhoda, že veľa skupín, tzv. „hlásateľov zmeny“, sa aktivovalo za posledné roky, ale hlavne po voľbách 2016.
Ak totiž prejdem dve tretiny slovenských okresných miest a hovorím zo študentami gymnázií, učím pritom na štyroch vysokých školách ako napr. Nicholson, tak mám celkom slušnú predstavu o tom, ako, ale hlavne „kam až“ tých ľudí dokážem overenými manipulatívnymi praktikami dostať. A to je nesmierne dôležité, pretože na Slovensku sa protestuje s prestávkami od roku 2016 pomerne často a štrajky sa stali akýmsi prirodzeným druhom spoločenskej aktivity ľudí. Hlavne mladých. A ten, kto takýmto potenciálom – „zbraňou hromadného ničenia tradičných názorov“ v spoločnosti disponuje, dokáže ľudí dostať do ulíc, obrazne na „lusknutie prstami,“ ten dokáže v spoločnosti vlastne čokoľvek a je oveľa silnejší, ako „iba“ so spisom Gorila v ruke. Stačí iba dať spoločnosti ten „správny impulz.“ Napríklad vraždou novinára a jeho priateľky.
Inými slovami: Ja si myslím minimálne to, že protesty neskončili. To ani náhodou. A vôbec v nich prvorado nejde o zmeny v spoločnosti, ale o zmenu vládnucich politických táborov. A ak máme reálne hovoriť o spoločenskej zmene, potom je to prepólovanie spoločnosti z tradične konzervatívnej na neoliberálnu. A to bola podľa môjho názoru pravá, takmer celoživotná úloha Toma Nicholsona na Slovensku.
Zároveň je to odpoveď na otázku: Nakoľko je takéto Slovensko slušné? Ale hlavne, ku komu budeme slušní, sami k sebe alebo nebodaj k okoliu? A, ako pre Boha? Podpaľovaním politických budov a vyhrážaním sa fyzickou likvidáciou politikom? Alebo rovno vraždením novinárov?
