AMERIČANIA SA SPRÁVAJÚ V KOŠICKÝCH OCELIARŇACH AKO ZBOJNÍCI

AMERIČANIA SA SPRÁVAJÚ V KOŠICKÝCH OCELIARŇACH AKO ZBOJNÍCI

To, čo napáchali všetky doterajšie vlády na niekdajšej pýche Košíc, Východoslovenských železiarňach, je ekonomická vlastizrada. Mečiarovskí privatizéri Rezešovci rozkradli, čo sa dalo a zanechali fabriku v obrovských dlhoch. Dzurinda sa odvďačil Američanom za podporu vo voľbách tým, že im doslova daroval strategický podnik za smiešnu sumu, a to napriek tomu, že sa núkali aj výhodnejší záujemcovia. U.S.Steel sa však správal k podniku ako k dojnej krave. Napriek desaťročným daňovým prázdninám, napriek úľavám na cenách energií, napriek výnimkám z environmentálnych predpisov a napriek neustálemu zisku, firma za 19 rokov na slovenskom trhu prepustila polovicu zamestnancov, vytvorila miliardový investičný dlh a neustále sa usilovala fabriku predať.

Príbeh slovenských oceliarní v amerických rukách je príbehom drsného koristníckeho kapitalizmu, v ktorom majitelia pozbierajú zlaté vajcia, slovenskú dcérsku firmu chápu ako lacnú dielňu, z ktorej vyžmýkajú zisk, a ten namiesto investícií do nových technológií putuje do USA na zvýšenie platov amerických oceliarov, vykrývanie ich strát a financovanie ich projektov. Nehovoriac o tom, že systém riadenia rozvetvili do absurdných rozmerov, vytvorili množstvo veľmi dobre platených funkcií manažérov, riaditeľov, viceprezidentov atď. Ak po všetkých tých šialene nadštandardných výhodách, ktoré Američanom dali Dzurindove i Ficove vlády, uvažujú Američania o ďalšom hromadnom prepúšťaní zamestnancov, treba dať takýmto nezodpovedným hospodárom jasne najavo, čo si o ich počínaní myslíme.

Celý škandál má totiž aj zahraničnopolitický rozmer. U. S. Steel reprezentujú v očiach slovenskej verejnosti Spojené štáty. Spravovanie podniku, pri ktorom sa minimálne investuje a maximálne sa vyvádzajú zisky do zahraničia, je totiž klasický koloniálny prístup. Ak sa v čase, kedy očakávate investície, pripravuje skôr likvidácia, je to krok, ktorý nemožno považovať za správanie partnera, tobôž nie spojenca. Takže aj americkú ambasádu na Slovensku by malo zaujímať, aký dopad na imidž USA bude mať pád železiarní, od ktorých závisí osud celého košického regiónu.

Kým si premiér Pellegrini s exprezidentom Kiskom vyhadzujú na oči, kto za to môže, aby prehlušili fakt, že maslo na hlave majú všetci, od vlády očakávam razantnejší vstup do riešenia problému. Ponuka, ktorú predložil Košický samosprávny kraj – odkúpenie oceliarní U. S. Steel Košice za symbolické jedno euro – znie absurdne najmä od župana, ktorý zatvára školy, lebo na ne nevie zohnať peniaze. Rovnako nehorázna mi však pripadá reakcia ministra hospodárstva Petra Žigu, ktorý označil návrh za nezodpovedné zosmiešňovanie seriózneho investora. Mám pocit, že pán minister žije na nejakej inej planéte. Označiť nezodpovedného majiteľa firmy, ktorý investoval do nových technológií menej ako rezešovci, vyžmýkal z nej všetok zisk a dnes chce dlhoročných poctivých zamestnancov podniku, ktorý živí celý košický región, jednoducho vyhodiť na dlažbu, označiť takéhoto zbojníka za seriózneho investora, je výsmech všetkým pracujúcim. Zvlášť, ak takéto slová zaznejú z úst ministra prepytujem „ľavicovej“ strany“. Koho záujmy tento človek reprezentuje a chráni? Záujmy Košičanov, slovenských občanov, robotníkov alebo záujmy U. S. Steel?

Od ľavicovej vlády očakávam politiku, ktorá sa nebudú scvrkávať len na chaotické riešenie nahromadených problémov, ale ktorá ponúkne systémové zmeny v organizácii a riadení podnikov v problémoch, v akých sa nachádza U. S. Steel Košice. Socialisti.sk sú presvedčení, že túto situáciu treba využiť na zavádzanie modelu ekonomickej demokracie, v ktorej výrobné podniky kontrolujú tí, ktorí v nich pracujú. Vo firmách, ktoré majú zamestnaneckú samosprávu, zodpovedajú zamestnanci za nerušený chod celej fabriky: za organizáciu práce, pracovnú disciplínu, ale aj za to, čo a ako sa vyrába, aké sú výrobné náklady a ako sa rozdelí čistý zisk. Jeden z najvplyvnejších ekonómov sveta Thomas Piketty dokonca navrhuje, aby zamestnanci podnikov mali mať právo obsadiť až 50 percent kresiel v ich správnych radách a aby hlasovacie právo aj tých najväčších akcionárov bolo obmedzené na 10 percent.
V každom prípade časy, keď premiér nabehol k manažmentu U. S. Steel ako poslušný pudlík a škandalózne im sľúbil (a presadil) zmenu zákonov, ktoré mali za následok zníženie environmentálnych štandardov a obmedzenie sociálnych výdobytkov, sa musia skončiť. Štát by mal prevziať iniciatívu do vlastných rúk a ochrániť zamestnancov aj za cenu zákonov, ktoré im tentoraz nenadiktuje americký manažment. Ak sme ešte stále suverénnym štátom, a nie kolóniou.