Jozef Banáš: „Akí sú novinári, politici a ich hltači, čo ukazujú
prstom na toho malého bacuľatéhomužíka?“ (Komentár)
Jozef Banáš okomentoval na sociálnej sieti súčasnú situáciu okolo
mediálneho šumu spojeného s Marianom Kočnerom tak, že “ak by v
tejto krajine platili a najmä sa rešpektovali česť, poctivosť, pravda,
tak Kočner a jemu podobní tu nemajú živnú pôdu”
Kočner sa stal fenoménom. Správy sa začínajú zaklínadlom: Ako povedal
Kočner. Amen. Všetci na neho ukazujú, preklínajú ho, pľujú naňho. A čo
ukazujúci? Akí sú novinári, politici a ich hltači, čo ukazujú prstom na toho
malého bacuľatého mužíka?
Skončil som v politike, lebo som si uvedomil, že je to cesta do pekla.
Neustále ukazovanie na iných, je neustále strácanie seba samého. Odišiel
som z politiky, lebo som pochopil, že politika je pre tých, ktorí nemajú
dostatok síl na to, aby ovládali sami seba, majú sily len na to, aby ovládali
iných.
Preto mnohý s nadšením ukazuje na politikov. Bojovať s inými je ľahšie
ako bojovať so sebou samým. Zabúdame, že ak ukazujeme na niekoho
prstom, tri prsty ukazujú na vás. Vraj žijeme v demokracii a nejeden sa
pasuje za bojovníka proti bezpráviu. Tí, ktorí kradnú brvná, posielajú do
väzení tých, ktorí ukradli slamku. Dvadsaťštyri hodín denne sa u nás
porušuje zákon pred očami celej krajiny, politici, prezidentka, premiér sa
tvária akoby nič. Ktosi vynáša protizákonne informácie z vyšetrovacích
spisov a nič sa nedeje. Satinský by povedal: „Šľak ma môže trafiť!“
Neposudzujem obsah správ pána Kočnera, nemám na to čas, ani ma
nezaujímajú. Žijem inde, snažím sa mať iné hodnoty ako tí, ktorí z
nedostatku zmysluplnejšej činnosti nasávajú Kočnera.
Hodnoty Kočnerovcov sú inde ako tie moje. Múdrejší ako ja dobre vedia,
že jediný možný spôsob ako polepšiť svet a teda aj Slovensko je začať u
seba. Ak by v tejto krajine platili a najmä sa rešpektovali česť, poctivosť,
pravda, tak Kočner a jemu podobní tu nemajú živnú pôdu. Živná pôda sa
však pestuje práve odvádzaním pozornosti od seba poukazovaním na
iných. Chceme, aby boli morálni tí druhí, od seba to až tak veľmi
nepožadujeme. Dostali sme sa „kočnerovštinou“ tak ďaleko, že chlapík v
istom nákupnom centre odmietol prispieť na choré deti. Obďaleč
poznamenal: „Nech im prispeje Fico, ten kradne viac ako ja!“
Možno si Kočner vymýšľa, možno hovorí pravdu. Nie je to však
podstatné. Podstatné je, že ktosi protizákonne púšťa informácie z
vyšetrovania skôr ako sa dostanú do rúk kompetentných. Ktosi tu bojuje o
hnilú moc spôsobom rovnako hnilým. A ešte sa tvári aký je úžasný a
férový!
Je jedno, či je to novinár, alebo politik. Neuvedomuje si, že podmýva
posledné zvyšky dôvery ľudí v demokraciu. Tvári sa múdro a dôležito,
pretože má viac informácií ako majú iní. Múdrosť však znamená
schopnosť rozlíšiť dobro od zla, znamená zodpovednosť. Takže aj ten, kto
tieto informácie vynáša aj ten kto ich šíri koná nielen protizákonne, ale
najmä nezodpovedne. Výsledok takéhoto konania nie je zvýšený
občiansky záujem o politiku, ale presný opak. Ľudia rezignujú,
odchádzajú do vnútornej emigrácie svojich záhrad, hôr, chát. Prestávajú
mať záujem o veci verejné. Prestávajú veriť.
Čo s Kočnerom a systémom, ktorý spoluvytvoril? Pokiaľ neprestaneme
zbožňovať materiálne hodnoty, pokiaľ neprestaneme súťažiť, predbiehať
sa kto bude slávnejší, úspešnejší, bohatší, kto bude nosiť najmódnejšie
šaty a chodiť do najatraktívnejších dovolenkových destinácií, nič sa
nezmení. Nebudeme šťastnejší, budeme len úspešnejší. Nebudeme
múdrejší, budeme len informovanejší. Ale informácia je od múdrosti na
hony vzdialená.
Múdrosť je atribútom duše, srdca, informácia je atribútom rozumu.
Zabúdame, že srdce patrí Bohu, rozum človeku. Má ho na to, aby využíval
najväčší dar, ktorý sa mu dostal – dar slobodnej vôle, na to, aby pomáhal
svojim blížnym.
Kočnerovci a im podobní, ktorými sa to v našich médiách a v politike
priam hemží, sú síce mocní, informovaní, rafinovaní, šikovní, vplyvní, majú
kontakty, vydierajú, krásne a vtipne rečnia, nechajú sa oslavovať, ale nie
sú múdri. Niet v nich lásky a porozumenia. Aj tí, ktorí dali príkaz na
zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki, boli vzdelaní a informovaní… A
najmä, hoci žili v demokracii, neboli slobodní. Sloboda je vnútorný stav
nezávislý na vonkajších okolnostiach.
Duchovnou cestou kráčajúci väzeň je slobodnejší ako hmotou zotročený
človek mimo väznice. Materializmus aj kapitalizmus sú dva protipóly
rovnakej palice. Oba tieto myšlienkové prúdy sú o majetkoch. Jeden o
majetku súkromnom, druhý o spoločnom. Aj keď sú dva konce v
zdanlivom protirečení, v jednom sú zhodné – materialistická palica nás
vedie do skazy a je jedno či je na jej čele komunista, alebo kapitalista.
Svet je priestor na zápas, na zlepšovanie seba samého. Toto je úloha s
ktorou sem boli poslaný. Silný bude človek len vtedy, keď sa nebude
zaoberať inými, ale len sebou samým. Silný nepotrebuje súpera, vystačí si
sám. Kočnerovci neustále súťažia z prostého dôvodu – netrúfnu si na
zápas sami so sebou.
Neustále súťažia o víťazstvo s inými zabúdajúc, že skôr či neskôr sa na
scéne objaví niekto iný, lepší, mladší, rýchlejší, silnejší. Súťažili aj Mečiar,
Čarnogurský, Dzurinda, Rusko, Slota a bohviekto ešte. Kam ich tento boj
s inými doviedol? Kde sú? Koho zaujímajú? Kam sa na svojej životnej
ceste svojim bojom s inými posunuli? Kam posunuli tých, ktorým vládli?
Aké duchovné hodnoty sme si za ich vládnutia osvojili? Po celý čas
nerobili iné, len sledovali iných, aby ich tí druhí nepredbehli.
Zabudli, že od chvíle, kedy začali sledovať iných, strácali seba. Človek
vždy sleduje iných z jediného dôvodu – že sa bojí. Ak je chudobný, bojí sa
že nič nenahonobí, ak si nahonobil, bojí sa, že o to príde. Ak je bezmocný,
bojí sa, že takým aj ostane, ak je mocný, bojí sa, že o moc príde. A tak
robí všetko preto, aby moc získal a o ňu neprišiel. Ako človek, ktorý sa
bojí, používa pritom čokoľvek. Strach sa stal určujúcim prvkom jeho
života. A tak, aby ho nelapili, aby sa vyhol trestu, siaha po ďalšej lži,
podvode, krádeži, podlosti. A bojí sa ešte viac. Bojí sa, že mu na to prídu.
Ale strach sám o sebe je už trestom. Už vo chvíli keď konali inému zlo,
trestali samých seba. A neuniknú, hoc sa aj vykrútia zo svetských
zákonov, zákonu večnému: „Čo zaseješ – to budeš žať“. A boja sa aj tí,
ktorí odhaľujú Kočnera. Boja sa toho, kto raz odhalí kto za nimi stojí, o čo
mu ide, koho chce ovládať. Strach je ten najväčší trest. Strach je vo vás a
nie v tom koho sa bojíte.
Človek je jediný živý tvor, ktorý dostal do vienka jedinečný dar – rozum.
Pre niekoho je to dar, ktorý ho posúva k cnosti, pre iného je to dar
danajský. Tento dar mu poskytuje možnosť slobodne sa rozhodovať.
Slobodné rozhodovanie je ako nôž. Môžete ním odkrojiť chlieb pre
hladného blížneho, ale môžete ním aj svojho blížneho zabiť. Je na
každom z nás ako sa rozhodne. Neviem kto stojí za Kočnerovcami.
Nazývam takto všetkých, ktorí manipulujú a klamú, nazývam tak tých,
ktorí neustále chcú polepšovať iných. Tých, ktorí to robia vedome aj tých,
ktorí zaslepení bojom za starú pravdu pomáhajú novej lži. Neviem, či sa
im darí dosahovať svojho cieľa – dostať sa k moci. Ani ma to nezaujíma. S
istotou však viem, že sa im darí ľudí likvidovať v ľuďoch vieru v
šľachetnosť, česť, lásku.
Svojho času zakončil anglický biskup Butler omšu výzvou k veriacim, aby
si prečítali sedemnástu kapitola Markovho evanjelia, pretože na nedeľnej
omši bude hovoriť o lži. Na ďalšej omši vyzval prítomných, aby zdvihli
ruky tí, ktorí si zmienenú kapitolu prečítali. Väčšina rúk sa zodvihla.
Biskup povedal: „Budem vám skutočne musieť kázať o lži. Markovo
evanjelium žiadnu sedemnástu kapitolu nemá.“
