Zaujímavý článok som našiel v svojej pošte o vzťahoch v prvej ČSR.
Hovorit o kolonizacii Horneho Uhorska je nesprávne.
Horne Uhorsko bol najpriemyselnejsou castou Uhorska a samotní madari nechceli Horneho Uhorska vzdat, bo to bol "PERLA" Uhorska.
Az v zidozednarskej republike doslo ku kolonizacia:
Mýtus o kultúrnej a hospodárskej zaostalosti Slovákov v prvej Česko-Slovenskej republike
----------------------------------------------------------------------------------------------------
21.11.2018 · AUTOR: Richard Strážan
Pri
legende o doplácaní Prahy na Slovensko sa zabudlo, že ak Česko bolo
priemyselne najvyvinutejšou časťou Rakúska, tak aj Slovensko
predstavovalo jednu z najvyvinutejších priemyselných oblastí Uhorska.
Veľký rozdiel tu bol v absolútnom, nie však v relatívnom hodnotení. Nuž a
práve opatrenia pražských vlád po utvorení Česko-Slovenska nijako
nenasvedčujú, že by nový štát chcel pomôcť Slovensku prekonať relatívne
rozdiely a priblížiť sa k vyššiemu štandardu českých krajín. Historické
skutočnosti dokazujú skôr celkom opačné tendencie.
Český historik
Albert Pražák vo svojom nekrológu z príležitosti úmrtia Karla Kálala
(1860-1930) veľmi výstižne formuloval opravdivé ciele českých
slovákofilov: „Slovenská otázka jest především česká otázka, protože my
Slováků k své národnosti potřebujeme. Jsme obklopeni se tři stran Němci,
máme k Slovanům východištěm jen úzky pruh země na Moravě a v Slezsku,
ale územím Slováků máme širokou cestou k Slovanům, moře slovanského
vzduchu, jehož potřebujeme, máme-li se dostatečně okysličovati a vůbec
zdravě žíti… Kálal pojal československou součinnost jako českou
úžitkovou hodnotu a jako náš prospěšný podnik… Roku 1905 v Osvěte
pokračoval v těchto myšlenkách a znovu přímo prohlásil, že českou niť
táhne od Šumavy přes Moravu a přes celé severní Uhry až k Bukovině, že
to činí promyšleně a s věrou, že česká síla vzroste až tak daleko,
postoupí celé Slovensko a celé uherské rusínské území, že prostě náš
program jest země táhnoucí se z Čech k Bukovině.“ Išlo im teda v
podstate o to, napodobniť nemecký „Drang nach Osten.“ Nehľadali
partnerstvo a spoluprácu zo strany Slovákov, ale iba to, čo od nich
potrebovali na realizovanie svojich národných cieľov.
Praha chcela
vtlačiť Slovensku polokoloniálny charakter práve tým, že nielen
potlačovala rozvoj jeho priemyslu, ale dokonca odbúrala už jestvujúce
priemyselné štruktúry a predisponovala ich do Česka alebo ich zariadenia
na mieste zničila. Tak už v prvých rokoch republiky bolo na Slovensku
odmontovaných sedem vysokých pecí (Krompachy, Likier, Chyžná voda,
Hnúšťa, Drnava, Dobšiná a Stratená). Následky tejto politiky sa nemohli
neprejaviť: Napríklad výroba surového železa, ktorá v roku 1899 na
Slovensku vykazovala 270 tisíc ton, klesla v roku 1931 na biednych 14
tisíc ton a v rokoch 1932-1934 bola úplne zastavená. V rokoch 1918-1928
zastavilo svoju činnosť vyše 300 podnikov na Slovensku. To malo za
následok aj silný vzostup nezamestnanosti: V roku 1928 na každých 100
voľných pracovných miest pripadlo v celoštátnom priemere 268
nezamestnaných, ale na Slovensku ich bolo až 941,6.
Paralelne s
takouto hospodárskou politikou išla aj česká kultúrna politika na
Slovensku. Jej cieľom bolo úplné asimilovanie Slovákov do českého
národa. Už v roku 1921 francúzsky redaktor zaznamenal výrok prezidenta
T. G. Masaryka, ktorý mu poskytol rozhovor pre denník Le Petit Parisien:
„Niet slovenského národa, to je výmysel maďarskej propagandy. Zakladáme
na Slovensku školy. Musíme počkať na ich výsledky. O jednu generáciu
nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa.“ V tom istom roku
významný český filológ prof. Miloš Weingart, ktorý bol vyslaný prednášať
v Bratislave, napísal: „Teorie o samostatném národě slovenském byla jen
dočasnou taktikou a měla svůj smysl jen v rámci státního práva
uherského, dnes však ve státe československém je prostě přežitkem… O
jednotu jazyka přitom nemusíme míti starosti. Tá se bude vzmáhati sama
sebou ustavičným stykem s Čechy, životem politickým (četbou českých
novin), vztahy hospodářskými, rozhojněním dopravních prostředků
vedoucích do Čech, a přitom čeština bude svoju kulturní sílou v
přirozené výhodě. Slováci to ani nebudou pozorovati… I když je to snad
líto některým vlastencům.“ Oveľa drastickejšie vyjadril nadradený postoj
kultúrnych kolonizátorov Slovenska marxista Zdeněk Nejedlý: „Slováci
samostatným národem nejsou, poněvadž nemají žádny ze základních znaků
národa“ a „Slovenského státu proto nikdy nebylo a nikdy nebude, poněvádž
k tomu chybí všechny podmínky.“ Vtedy 46-ročný socialistický prorok
iste netušil, že o 15 rokov neskôr dejiny dokážu úplný nezmysel jeho
„vedeckej“ prognózy. Dejiny 20. storočia jednoznačne dokázali, že oveľa
vedeckejšie boli prognózy, ktoré vyslovil už v roku 1909 Lubomír
Niederle: „…od roku 1031 nastalo trvalé politické oddělení Čech a Moravy
na jedné, uherské Slovače na druhé straně. A toto oddělení nedovedly
již napraviti sebe užší literární a církevní styky. V lidu se vnitřní
diferenciace jazyková a bytová stále prohloubovala a ve vyšších vrstvách
nastupovaly idey odchylné, idey příslušnosti k jiné koruně, k jiné
vlasti, plány po jiné samostatné budoucnosti. Prvního výrazu došlo to v
r. 1787 a znovu v letech čtyřicátych XIX. století odtržením literatury
slovenské od české. Od té doby musí Čechové počítati s tendencí, která
národní jednotu československou, ostatně i před tím vždy jen ceny
theoretické, zaměniti chce za jednoty dvě, blízké sice, ale samostatné, a
Slovákům vykázati v pořadí slovanských národů vedle Čechů místo
zvláštní. Půda k tomu je již historií, vnitřní diferenciací a různými
politickými cíli dosti připravena. Zatím nezbývá než uznati a ctíti
slovenskou individualitu a snažiti se, aby při ní a přes ni zachovali si
uheřští Slováci vědomí, že je nutna vzájemná opora a jednota aspoň
kulturní.“
Podobne už v prvej fáze „čechoslovakizovania“
objektívny český autor Dr. Rudolf Horský napísal: „Slovenský národ jest
starým, osobitným národem, a jak známo každému, kdo historii slovenského
národa studoval, jest slovenský národ dokonce historicky starším
národem než národ český. Slováci jsou skutečně ethnograficky i
linguisticky zvláštným, osobitným, od národa českého naprosto a
podstatně odlišným národem, a jestli se Slovákům jejich národná
osobitost upírá a Slováci násilně se vtělují do národa českého, pak jest
to potlačování slovenského národa.“ Žiaľ, českí aj viacerí slovenskí
politici, ktorí riadili osudy Čechov a Slovákov v prvej polovici 20.
storočia, nevšímali si tieto konštatovania významných českých autorov,
ale pokúšali sa zmeniť kurz dejín. Na podobné pokusy sa vždy draho
dopláca. Veď ešte medzi obidvoma vojnami napríklad prof. Albert Pražák
poučoval Slovákov, že „Dobrovskému patří nesporně zásluha, že dnešní
slovenskou zemí pojmenoval Slovenskem, že ji pokud možno také ohraničil a
pojmu dnešního Slovenska vdechl teritoriální a národní smysl.“ O 30
rokov neskôr musel významný český historik Josef Macůrek konštatovať:
„Třeba říci, že tyto názory nejsou správné. Pojmy Slovensko, Slováky,
slovensky jsou staršího původu; jsou starší nežli by si kto pomyslil.“
Šesť
rokov hospodárskej samostatnosti, spojenej s nevídaným ekonomickým
rozvojom a podstatným zlepšením všeobecnej životnej úrovne obyvateľstva
počas trvania prvej Slovenskej republiky, odňalo tomuto mýtu o
hospodárskej zaostalosti Slovenska akýkoľvek reálny podklad a obnažilo
nekalé ciele jeho autorov. Nemecká vláda, ktorá bezpochyby vykorisťovala
Slovensko, cez svojho ministra zahraničných vecí už v roku 1941 vydala
svojim diplomatom, ktorí pre akúkoľvek príčinu boli vyslaní do
Bratislavy, prísny zákaz vrátiť sa odtiaľ s početnými kuframi nakúpených
vecí, ktoré v Ríši už dávno nebolo možné dostať. Je to dokumentované v
nemeckých archívoch.
Mýty, ktoré u Slovákov vyvolali odpor a
stimulovali ich k prehĺbeniu kritického poznania vlastnej minulosti,
našli pochopiteľne bezvýhradné prijatie u najširších vrstiev českého
národa, nevynímajúc vzdelancov, na ktorých mali priamy vplyv sami
tvorcovia týchto mýtov, často odetí tógou univerzitných učiteľov v
službách vládnej ideológie. V optike týchto mýtov vyvíjala sa potom i
hradná politika Prvej republiky, ktorá viedla k čoraz hlbšiemu
odcudzeniu Slovákov od štátu, ktorý nemohli nazývať svojim napriek tomu,
že ho mnohí pri jeho založení nadšene vítali… V najhrubších črtách
môžeme bezpečne konštatovať, že hlavným faktorom dištancovania sa
Slovákov od Česko-Slovenskej republiky bolo zo spomenutých mýtov
odvodené stanovisko pražských vedúcich politikov, ktorí považovali
Slovensko za objekt svojich plánov a podnikaní, kým Slováci sa cítili
rovnoprávnym subjektom, teda partnerom českého národa. Na tomto
základnom rozpore zvrtol sa potom osud spoločného štátu v kritických
mesiacoch od októbra 1938 do marca 1939, ale ten istý základný rozpor v
koncepcii národa a štátu vložil do vena obnovenému Česko-Slovensku
samozvaný prezident Beneš v roku 1945. Šesť rokov slovenskej štátnej
samostatnosti prispelo však v takej miere k definitívnemu
vykryštalizovaniu sa národného povedomia aj u najširších vrstiev
slovenského národa, že napriek zase s genocídou hraničiacim programom
čechizácie či „čechoslovakizácie“ Slovákov, títo sa už nielen viac
nedali silnejším partnerom manipulovať, lež vo vhodnom momente, v roku
1969, presadili radikálnu revíziu základných noriem spoločnej štátnosti,
teda partnerstva, na takmer symetrickom modeli federácie dvoch
socialistických republík, českej a slovenskej.
Nie je iste
radostné konštatovať, že Slováci dosiahli uplatnenie svojich národných a
politických snažení a uznanie svojej plnej identity obidva razy – 1939 a
1993 – bez Čechov, ba v politickej opozícii voči nim, a to za priamej
či nepriamej účasti im politicky aj ideologicky cudzích mocností. To
však iba potvrdzuje historickú skutočnosť, že organický vývoj aj
najmenšieho národa možno síce brzdiť, spomaľovať, komplikovať ho
kladením mocenských či ideologických prekážok, ale nemožno ho natrvalo
zastaviť ani mu nanútiť taký smer, ktorý by ho viedol k vlastnému
zániku. „Kto sa topí, aj britvy sa chytá.“ Podľa tohto porekadla sa
Slováci správali, keď im hrozilo utopenie v živelnej záplave maďarizácie
a ponúkla sa im pomoc vo forme česko-slovenskej vzájomnosti. Chytili sa
jej úprimne napriek netajeným obavám, a držali sa jej dotiaľ, kým sa
nepresvedčili o podobnom nebezpečenstve novej, tentoraz českej záplavy.
Zazlievať im, že sa potom po dvadsaťročnom sklamaní v roku 1939 chytili
aj britvy nemeckej, môže iba ten, kto Slovákov nepovažuje za samobytný
národ, za seberovného partnera, ale iba za akúsi odnož – „vetev“ – či
prívesok národa českého.
