Ak ste dnes sledovali tlačovú konferenciu dezertérov z OĽaNO, ktorí sa nazvali „Občiansko-
demokratická platforma“, nemohli ste si nevšimnúť, kto tomu šéfuje: starý intrigán Ján Budaj, ktorý nikdy
nedokázal prejsť voľbami s vlastnou stranou, zato vždy našiel výťah, ktorý ho k moci vyniesol. VPN –
DEÚS – DÚ – Zmena zdola – OľaNO – Občiansko-demokratická platforma... taký je doterajší výpočet
strán, na ktorých sa zviezol. Na tom by nebolo nič zvláštne, lebo nestabilita straníckeho systému na
Slovensku je na samostatnú tému. Čo ma však vždy iritovalo, boli predstavy tohto arogantného
autokrata a demagóga o demokracii.
Ján Budaj nikdy nebol demokratom. Nemusím azda pripomínať, že nie každý antikomunista je demokrat.
Budaj už na tribúnach Nežnej revolúcie nielen kádroval, kto môže vystúpiť, ale aj cenzuroval prejavy
rečníkov. Hoci rád obviňuje iných z prahnutia po moci, v skutočnosti je len málo ľudí, ktorí prahli po moci
tak chorobne ako on. Podľa svedectva Milana Kňažka to bol práve on, ktorý zašiel za Alexandrom
Dubčekom a povedal mu, že nebude prezidentom, hoci podľa prieskumov verejnej mienky ho
podporovala drvivá väčšina občanov Česko-Slovenska. V marci 1990 drzo naliehal na vtedajšieho
predsedu Slovenskej národnej rady Rudolfa Schustera, aby sa vzdal funkcie a prepustil ju jemu. V
rozpore s oficiálnymi politickými dohodami tvrdil, že mu toto kreslo ako predsedovi VPN patrí. Skúsený a
prefíkaný Schuster odkázal Budajovi, ktorý ani nepoznal parlamentné procedúry, že nech sa teda
uchádza o dôveru poslancov, či ho zvolia. Parlamentná väčšina na výmenu predsedu sa však nenašla a
o Budajovi sa nakoniec ani nehlasovalo. Bezohľadné správanie Jána Budaja sa stretlo vo verejnosti so
značným znechutením a VPNka sa začala po prvýkrát prezývať „nová totalita“.
Pred prvými slobodnými voľbami sa od neho VPN dištancovala, lebo vyšla správa, že podľa
registračného zväzku číslo 23214 komunistickej ŠtB bol Ján Budaj vedený ako agent s krycím menom
Domovník. Do parlamentu sa vrátil v roku 1998 v radoch Dzurindovej SDK. Ako poslanec nemilosrdne
kádroval každého, kto nezodpovedal jeho videniu sveta. Dokonca aj do mediálnych rád odmietal ľudí,
ktorí nesúhlasili s bombardovaním Juhoslávie, hoci to nijako nesúviselo s odbornou agendou, a správal
sa ako člen previerkovej komisie na začiatku normalizácie. Azda len jeho nedostatočným vzdelaním si
možno vysvetliť, že Ján Budaj nikdy nevedel rozlišovať medzi sociálnymi demokratmi, socialistami a
komunistami, pre neho boli všetci ľavičiari komunisti.
Spolu so svojím najbližším spolupracovníkom Jurajom Smatanom založil stranu Zmena zdola, ktorá
napriek svojmu názvu nijaké iniciatívy zdola nielenže nepodporovala, ale cielene im bránila, a slúžila len
na výťah niekoľkých osôb k moci. Dnes sa sústreďujú na zákaz nepohodlných webov a ľudí, presadenie
cenzúry, šovinistické útoky voči všetkému ruskému a pomáhajú vytvárať atmosféru strachu a paranoje,
ktorá je slovenskou obdobou mccarthizmu. Preto keď dnes počúvate Jána Budaja, ako odmieta
predčasné voľby, straší totalitou (sic!) a zmenou zahranično-politickej orientácie, nemôžete ho brať
vážne. Nie náhodou sa obracia na mladých ľudí, ktorí nemajú historickú pamäť a potrebné skúsenosti.
Zosnulý Milan Ftáčnik ho nazýval „prúdovou rybou“ – človekom, ktorý nedokáže konštruktívne pracovať,
ktorý musí neustále vyhľadávať nepriateľov a vytvárať pocit ohrozenia. Bývalý predseda Koordinačného
výboru VPN Juraj Flamik sa o ňom výstižne vyjadril, že okrem Zmeny zdola by sa mal intenzívnejšie
venovať vlastnej zmene zvnútra.
Nedajte sa preto pomýliť, keď dnes Ján Budaj volá po spájaní demokratov, ktorí vraj musia zabrániť
novej totalite, a preto odmieta predčasné voľby. S demokraciou to nemá nič spoločné. Odštiepenecká
platforma OĽaNO si chce len predĺžiť politický život, lebo na to, aby našli nový výťah do parlamentu,
potrebujú čas. Ján Budaj ani nevie, čo znamená to slovo demokracia, že si vyžaduje pluralitu a rešpekt k
iným názorom, teda vlastnosti, ktoré mu boli vždy cudzie. A okrem toho, zopakujem, čo som napísal v
piatok: Je tragikomické, ak sa za "demokratov" spupne vyhlasujú tí, ktorí sa nám 33 rokov po Nežnej
revolúcii pokúšajú nahovoriť, že demokratické voľby, v ktorých by mohli utrpieť fiasko, budú "zánikom
demokracie" a že ľudia sú príliš hlúpi na to, aby si mohli správne vybrať. No ešte horšie je, keď to
hovoria tí, ktorí dosadili na premiérsky stolec Matoviča a my sme im v tom nezabránili...
Títo ľudia nič nepochopili. Doteraz nepochopili ani to, že Matoviča mali riešiť v lete, nie teraz, keď sa
jeho odchodom už nič podstatné nevyrieši. Nielenže trpia spasiteľským komplexom a myslia si, že musia
Slovensko zachrániť, aj keď ich rekordne veľká väčšina ľudí odmieta. Oni si myslia, že s tými istými
ľuďmi napravia to, čo sami pokazili. Ján Budaj dnes upozornil, že pravicové sily (ktoré si on pletie s
demokratmi) za posledných dvadsať rokov nedokázali dovládnuť v riadnom volebnom období.
Ja k tomu pridávam, že nikdy nedokázali vytvoriť silu, ktorá by získala výraznejšiu podporu v spoločnosti, vždy to
museli nejako pozliepať z viacerých strán. Lenže ak si Budaj myslí, že tú dôveru spoločnosti získa tak,
keď dovládne nasilu, na hrane zákona a proti vôli dvoch tretín obyvateľstva, tak je nielen ešte
neschopnejší, než som si myslel. On je vyslovene nebezpečný. Každý jeden deň predlžovania tejto
agónie iba zväčší porážku vládnych síl, ktorá je nevyhnutná. Ján Budaj nie je a nikdy nebol demokratom.
Nie je ani liberálom, hoci mnohí považujú tento termín za nadávku. Je typickým extrémnym centristom,
ktorý chápe demokraciu nie ako vládu ľudu, ale vládu nad ľuďmi, ktorý považuje za nelegitímne všetky
názory, ktoré nezdieľa on a ktorý vystupuje voči voličom ako demagóg a voči protivníkom ako hulvát.
Treba sa mať pred ním na pozore, lebo OĽaNO (či už jeho jadro alebo odídenci) nám predvádza, že
nielenže nevie dôstojne odísť. Oni sa nevedia vzdať moci. Najväčšie riziko pre demokraciu je dnes práve
toto.
