ZAUJÍIMAVÉ ...
[http://img.cas.sk/img/12/title/1790196-img-miroslav-spisiak-potraviny-v1.jpg?v=1]
„V Rakúsku si rovnaké supermarkety dovoľujú menej ako na Slovensku. Lebo u nás im to
dovolíme.,“ tvrdí Miroslav Spišiak.
Autor fotografie: Peter Brenkus, acs
Vydanie: 25/2013
Klamstvá o potravinách! Kŕmia nás hnusom, tvrdí človek z brandže
Platí pri potravinách pravidlo, že čím drahšie, tým kvalitnejšie? Človek z brandže
hovorí, že od všetkých dostávame to isté.
Miroslav Spišiak (66) bol oblastný riaditeľ pre východnú Európu vo firme dodávajúcej
pomocné suroviny výrobcom potravín so sídlom v Rakúsku. Neskôr prešiel na druhú
stranu barikády, angažuje sa v spotrebiteľskej oblasti, publikuje a prednáša.
Robia výrobcovia potravín aj zámerne svinstvá a predávajú horšiu kvalitu?
Samozrejme! Prečítajte si túto etiketu párkov, ktoré boli kedysi ľudové, ale dali sa
jesť.
Hm, 55 percent bravčového mäsa, 1 percento hovädzieho, kuracie kože...
... a koľko éčok?
Jeden, dva, tri... štrnásť. Tri druhy zahusťovadiel, sója, výrobok môže obsahovať
stopy mlieka, vajec, horčice.
To je šok. Kuracie kože a samé éčka. To nezožerie ani pes a oni to predávajú ľuďom.
Európska únia totiž schválila po splnení stanovených podmienok výrobcom červeného
mäsa aj výrobne na hydinové mäso. A nikto neskontroluje, koľko hydinového separátu
narúbu do párkov či salám. Do takých výrobkov treba kopu aditívnych látok, aby
držali pokope. Optimálne párky sú podľa vzoru 40 – 30 – 30, čiže 40 percent chudé
bravčové mäso, 30 percent tučné a 30 percent voda. Nie to, čo predávajú nám.
[„Optimálne párky sú podľa vzoru 40 – 30 – 30, čiže 40 percent chudé bravčové mäso,
30 percent tučné a 30 percent voda. Nie to, čo predávajú
nám.“]
Ďalších 6 fotografií v galérii.
„Optimálne párky sú podľa vzoru 40 – 30 – 30, čiže 40 percent chudé bravčové mäso,
30 percent tučné a 30 percent voda. Nie to, čo predávajú nám.“
Sú tam aj fosfáty. Načo dávajú do potravín fosfáty?
Keď sa kedysi porážali zvieratá a mäso za tepla spracovávali, bol v ňom prirodzený
fosfát, ktorý viazal vodu a nebolo treba pridávať nič. Lenže v priemyselnej
veľkovýrobe sa mäso spracúva najskôr 48 hodín po porážke, fosfát sa medzitým odbúra
a do výrobkov ho musia pridávať. Vyrába sa v chemickej továrni tak ako fosfáty,
ktoré sa dávajú aj do pracieho prášku.
Sú tieto párky nebezpečné?
Nie, ale sú nechutné. A informácia nečitateľná. Mňa ako zákazníka uráža, že údaje o
zložení výrobku sú napísané trištvrtemilimetrovým písmom, kým odporúčanie na
servírovanie zaberá tretinu obalu.
Čo hovorí informácia, že je v párkoch napríklad štrnásť éčok?
Že výrobca tam dal málo mäsa, nahradil ho sójou a éčka pridal preto, aby urobili
farbu, chuť, konzistenciu a trvanlivosť.
Sú éčka nebezpečné?
Nie. Sú to v EÚ schválené potravinárske prísady. Ja radšej nejem potravinu, v ktorej
je viac ako päť éčok. Nebezpečné síce nie sú, ale Európska únia nerieši, čo sa
stane, keď ich organizmus dlhodobo prijíma v takom množstve. Osemnásť rokov som na
manažérskom poste pracoval vo firme, ktorá dodávala pomocné suroviny a koreniny.
Toľko rokov som aj musel jesť výrobky na koštovkách, lebo som ich predvádzal po
celej východnej Európe. Lenže ku koncu sme už zvykli žrebovať, kto bude čo
ochutnávať. Nikto to nechcel, lebo sme mávali po konzumácii „rýchle črevo“. A to som
ešte robil v rakúskej firme, ktorá mala určitú kvalitatívnu hranicu, ktorú
„nepodliezala“.
Priamo ste sa podieľali na zhoršovaní potravín, keď ste také pomocné suroviny
predávali.
Spočiatku nie, lebo sme prinášali nové technológie. Neskôr som aj ja len ťažko
odolával tlakom našich zákazníkov. Preto som preliezol na druhú stranu a o probléme
začal hovoriť. Keď som skončil, mal som o dvadsať kíl viac ako teraz, vredy na
žalúdku, dvanástniku a cukrovku.
Šéfovia veľkých potravinárskych firiem teda asi nejedia všetko, čo vyrábajú...
O tom nepochybujte. Neviete si ani predstaviť, čo niektorí požadujú od dodávateľov.
Napríklad sa pýtali – koľko koniny môžem dať do výrobku namiesto hovädziny, aby to
nebolo cítiť? Dostal odpoveď, že päť percent. Pýtali sa: Keď dám viac, máte niečo,
čím sa to dá prekryť? Dostal odpoveď: Máme. Takto to naozaj funguje. Niekoľkokrát
ročne príde do Hamburgu veľká loď naložená mrazeným konským mäsom z Kanady, Čile
alebo Argentíny.
[Miroslav Spišiak drží v ruke slovenskú Fitness šunku, ktorá obsahuje 14 éčok. Na
tanieri je vpravo rakúska Vital šunka, so šiestimi éčkami, ale s 89 percentami mäsa.
Slovenskú radšej neje.]
Ďalších 6 fotografií v galérii.
Miroslav Spišiak drží v ruke slovenskú Fitness šunku, ktorá obsahuje 14 éčok. Na
tanieri je vpravo rakúska Vital šunka, so šiestimi éčkami, ale s 89 percentami mäsa.
Slovenskú radšej neje.
Nedávny škandál s pridávaním konského mäsa do hovädziny nie je nič nové?
Škandál áno, pridávanie nie. Keď som nastúpil do firmy v roku 1992, tak to
výrobcovia už dobre poznali. Svinstvo nie je to, že pridávajú konské mäso, ale to,
že informáciu na etikete neuvedú. Zavádzajú. Predávajú výrobok, akoby bol z
hovädzieho mäsa, ale je v ňom aj lacnejšie konské.
Môžeme takto paušálne hovoriť o všetkých výrobcoch?
Ja už v biznise nie som päť rokov, ale nepoznal som žiadneho, ktorý by to neskúšal.
Či naozaj aj poslal taký výrobok na pulty, už neviem. Neklamalo sa len s koninou,
dával sa napríklad hovädzí loj do bravčovej masti. Hovädziu pečeň, ktorá sa inak
spracováva akurát tak do krmiva pre psy, pridávali do najjemnejších francúzskych
paštét. Jediným cieľom bolo zlacniť výrobu.
Pri tohtoročnom škandále s koninou zistili konské mäso vo výrobkoch počas testov
DNA, čiže potraviny sú pod čoraz väčšou kontrolou. Alebo nie?
Nezistili to kontrolou DNA, testy robili až dodatočne, aby potvrdili informácie,
ktoré dostali. Väčšinu potravinových škandálov neobjavia kontrolóri, vždy ide
informácia zvnútra. Výroba potravín je reťazec jednotlivých článkov, ktoré sa
začínajú niekde na roli a končia sa na vašom tanieri. Každý z tých článkov musí
profitovať, a ak je niektorý nenažraný, vezme si viac. Vtedy sa škandál prevalí. DNA
na primárne zisťovanie sa nikdy nerobilo a podľa mňa sa ani robiť nebude, lebo jeden
test stojí 400 eur a trvá týždeň. Viete si to predstaviť, ak jedna fabrika robí
denne 25 druhov výrobkov a z každého 3 šarže. Kto by to zaplatil, keby z každej
brali vzorku?
Čiže koninu jeme v mäsových výrobkoch stále?
Neviem. Možno áno. Horšie svinstvo je podľa mňa hydinový separát. Po zabití kuraťa
sa dajú dolu prsia, stehná, krídelká. Zvyšok vrátane kostry ide do separátora,
vytlačia z neho bielkovinovú brečku. Dnes ju označujú ako MDM, znie to vznešenejšie.
Na Slovensku, v Maďarsku a ďalších krajinách dostanete málo hydinových výrobkov,
ktoré by skutočne boli vyrobené z hydinového mäsa. Väčšina je zo separátu. A občas
ho pridávajú aj do iných výrobkov.
Do akých?
Napríklad aj do výrobkov z červeného mäsa. Ak sa výrobca krotí a nepridáva separátu
veľa, nikto to nezistí. Ale napríklad rakúski, nemeckí a zrejme aj ďalší výrobcovia
sa dobrovoľne vzdali používania hydinového separátu. Čiže rakúske hydinové párky sú
poväčšine z mäsa. Aj oni chcú viac zarobiť, ale existujú určité hranice, ktoré majú
asi inde.
[Treba si dať dobrý pozor, či kupujete rybu z chovu, alebo z lovu. Uprednostnite
druhý variant.]
Ďalších 6 fotografií v galérii.
Treba si dať dobrý pozor, či kupujete rybu z chovu, alebo z lovu. Uprednostnite
druhý variant.
Môže sa stať, že rovnaký výrobok od rovnakého výrobcu má iné zloženie v napríklad
Rakúsku a iný na Slovensku?
Viem si to predstaviť. Poznal som rakúskych aj nemeckých producentov, ktorí robili
pre východné trhy iné mäsové výrobky.
Na tej istej linke zmení pomery a určí, že toto ide na Východ, toto na Západ?
Je to len otázka receptúry. Keď si povie, že napríklad tretia šarža bude taká a
taká, dá do nej emulziu z koží, pridá niečo iné a hotovo. Je to legálne, nejde o
podvod, všetko je „oštemplované“ Úniou. Práve to je hrozné, že veľa zlých vecí sa
robí aj zákonným spôsobom a zabalia to do vety, že chcú vyhovieť iným zvyklostiam
spotrebiteľov. Nehovorím, že paušálne všetky potraviny sú také, ale nájdu sa aj
také.
Môže byť pravda, že kurencom dovážaným na Slovensko z Ázie podávali rastové hormóny
a antibiotiká, aby rýchlejšie rástli?
Nielen tým, ale neviem to potvrdiť. Čo si mám však myslieť, ak za 38 dní vyrastie zo
štvorgramového kuriatka dvojkilový kúsok. Mám veriť, že nedostávalo hormóny, ale
vyrástlo prirodzene? Antibiotiká zasa jeme v rybách z chovu. Musíte dávať veľký
pozor, či si kupujete napríklad lososa z chovu, alebo z lovu. Na etikete je to
napísané. Kúpte si radšej z lovu, lebo ryby z chovu možno kŕmia aj malými sardinkami
zmiešanými s antibiotikami.
Teraz je populárna ryba pangasius z Vietnamu, ale o nej sa už tiež kadečo popísalo.
Je zlá?
Ja pangasia radšej nejem. Videl som film natočený Nemcami, ako sa chová pangasius.
Neviem, nakoľko bol pravdivý, ale bolo mi zle aj pri obrazovke. Lenže v globálnom
svete niet nikoho čistého.
Čiže čo jeme? Je nekvalitné to, čo si kupujeme v obchodoch?
Je to bezpečné. Kvalita je subjektívna. Ak vám to chutí, je to pre vás kvalitné. Mne
nechutí. Všetko obsahuje veľa tuku a veľmi veľa cukru vrátane mäsových výrobkov. A,
samozrejme, nie je pravda, že čím drahšie, tým kvalitnejšie. Od všetkých dostávame
to isté.
Prečo sú potom výrazne rozdielne ceny?
Rozdielne ceny sú dôsledkom obchodnej politiky výrobcu, spôsobu balenia alebo
reklamy. Napríklad väčšina výrobcov mäsových výrobkov nenakupuje u domácich
chovateľov. Ošípané pochádzajú z veľkochovov v Dánsku, Holandsku či Nemecku.
Priemyselný spôsob výroby je aj tu. Ošípané tiež porážajú vo veľkých bitúnkoch.
Akých?
S tisícovými kapacitami. Potom ich veľkoobchodníci predávajú ďalej. Do výrobkov však
čoraz menej v polovičkách a čoraz viac ako výrez – nasekané na kúsky.
Veľkoobchodníci to ponúkajú po celej Európe veľkovýrobcom, a ak niekto hovorí, že
pôvod s potravinami sa dá spätne vysledovať, tak je smiešny. V tej vani plnej
bravčových kúskov nevysledujete nič. Môžete sa spoľahnúť len na to, čo vám povie
dodávateľ. A ja by som sa na to nespoliehal.
[Väčšina výrobcov často nenakupuje u domácich dodávateľov. Ošípané pochádzajú aj z
Dánska, Holandska či Nemecka.]
Ďalších 6 fotografií v galérii.
Väčšina výrobcov často nenakupuje u domácich dodávateľov. Ošípané pochádzajú aj z
Dánska, Holandska či Nemecka.
Jedávame teda horšiu kvalitu ako napríklad susední Rakúšania?
Z môjho pohľadu na kvalitu áno. Ja si kupujem veľa v Rakúsku. Na Slovensku iba pivo
a minerálku. Prečo? Lebo som robil osemnásť rokov v potravinárstve. Jedna zo
spotrebiteľských organizácií robila testy zloženia značkových výrobkov a prišla na
to, že napríklad istý populárny nápoj obsahuje v dvojlitrovej fľaške toľko cukru,
akoby v nej bolo 84 kociek. Lenže Slovákom, Bulharom a ďalším nedoprajú ani ten
cukor.
Čo dávajú namiesto cukru?
Značnú časť cukru nahradzujú izoglukózovým sirupom, ktorý má tú istú sladiacu
schopnosť, len ho treba menej a o to viac môžu dať vody. Alebo káva pre niektoré
východné štáty obsahuje až do päť percent obilnín.
Napriek tomu je ten nápoj v Rakúsku možno rovnako drahý ako na Slovensku...
Nie, v Rakúsku je lacnejší. Rakúski obchodníci nie sú až takí nenažraní. Majú nižšie
obchodné marže. Rovnaké supermarkety si tam dovoľujú menej ako na Slovensku. Lebo u
nás im to dovolíme. My všetci. Sme benevolentní.
Často sa však hovorí, že potraviny u nás sú lacné, lebo sme chudobní.
Chiméra. Pozrime sa na oficiálne čísla z rovnakej siete supermarketov – 250-gramové
maslo stálo včera na Slovensku 1,78 eura, v Rakúsku 1,39 eura a v Nemecku 0,85 eura.
Keby v Nemecku predávali v supermarkete toto maslo za 1,78 eura, tak by ich
zákazníci vysmiali. Filozofia, že máme lacné potraviny, lebo sme chudobní,
jednoducho nesedí, Nemci by potom boli o polovicu chudobnejší. Zvykli sme si
prijímať filozofiu obchodníkov a hovoríme o nej ako o pravde. V médiách sa objaví
informácia, že je neúroda niektorej plodiny a supermarkety hneď jačia, že sa budú
zvyšovať ceny. Ich výhovorku sme si osvojili namiesto toho, aby sme hľadali iné
zdroje.
Zákazník však veľa šancí nemá. Kde si zoženie iné zdroje?
Ja napríklad mám dvoch dodávateľov mäsa, ktorí sú príliš malí na to, aby dodávali do
supermarketov, zeleninu mám v sezóne od susedov. Diverzifikácia nákupov potravín
začína byť populárna aj na Západe.
Ale zeleninu a ovocie od susedov máte iba v lete a na jeseň, kým v supermarketoch
vždy.
Kto potrebuje jahody uprostred januára? Len zlá macocha v rozprávke. Lenže nám
natlačili do hláv, že mať jahody v zime je fajn. Hoci ich cesta na Slovensko trvá aj
týždne, nechutia, nevoňajú, iba sú pekné farebné. A drahé.
Problém lacnejších potravín na Západe je možno aj v tom, že tam majú
poľnohospodárstvo viac dotované.
Je viac dotované, ale nie tak, aby boli také rozdiely v cenách. Problémy s
potravinami nastali začiatkom dvadsiateho storočia, keď sa z výroby potravín stal
priemysel. Ekonomické ukazovatele dostali prednosť pred zásadami výživy. Dospeli sme
do štádia, že na európskych pultoch dnes leží 170-tisíc druhov potravín, a stále sa
špekuluje, ako a kde ich ešte inovovať. Výroba potravín je globalizovaná, musia sa
vyrábať inak, ako keby ich robili doma. Upravovať, konzervovať, pridávať látky, aby
to nejako vyzeralo po celý čas spotreby, aby to prežilo transport. Lenže prvotné
suroviny sa tým ničia.
Keď je na trhu 170-tisíc výrobkov, tak ľudia si môžu vybrať kvalitu, nemusia si
kupovať nehodnotnú potravinu.
Keď Henry Ford začal autá vyrábať priemyselne, povedal: U mňa dostanete auto
akejkoľvek farby, pokiaľ je čierna. To platí aj pre potraviny, darmo budeme hovoriť,
že na európskych pultoch sú tisícky výrobkov, keď na Slovensku dostanete len to, čo
vám obchodník ponúkne.
[Jahody a banány v zime. Na pultoch síce sú, ale
chutia?]
Ďalších 6 fotografií v galérii.
Jahody a banány v zime. Na pultoch síce sú, ale chutia?
Čoraz populárnejšie, ale aj drahšie sú biopotraviny. Sú dobré?
Geniálna idea, ale často podvod. Čím sú biopotraviny, keď je oficiálne povolené
používať v nich 50 druhov éčok? Aj tie éčka sú vyrobené biotechnológiou? Tak sa
stalo, že dnes existuje už 56-tisíc druhov potravín s pečaťou bio, čo sa už blíži k
tretine všetkých potravín na trhu. V Nemecku vybuchol škandál s vajcami, keď sa
zistilo, že farmár dodával na trh milióny vajec deklarovaných ako bio, no mnohé boli
z klietkového chovu. Predstavte si, že ak má dodávať vajcia v biokvalite do veľkej
siete supermarketov, veľmi ťažko by dokázal zvládnuť množstvá, ak by len zbieral
vajíčka, ktoré postrácali jeho sliepočky po farme.
Zástancovia biopotravín však hovoria, že prísna kontrola vajcia odhalila, čiže trvať
na biokvalite má význam...
Viete, ako tá „prísna“ kontrola odhalila škandál? Že im to nabonzoval bývalý
zamestnanec farmy, ktorého vykopli. Pil som biovodku aj biovíno. Nech mi niekto
vysvetlí, ako dokážu skontrolovať vodku, že je bio. Pri výrobe vodky sú stovky
krokov. Alebo v Nemecku je veľkopekáreň, ktorá vyrába biochlieb. Kvasenie cesta však
„podporuje“ enzýmami. Zistilo sa tiež, že surovinu jej dovážajú. Firma chlieb iba
dopeká a chváli sa, že rozváža biochlieb po celom Nemecku aj na sever Talianska. Ako
to môže byť bio, keď cesto predmiešajú, stabilizujú a týždeň s ním manipulujú.
Pred časom ste preložili knižku nemeckého autora Thila Bodeho Falšovatelia jedla.
Jeho údajne potravinári nenávidia.
Práve tento biochlieb je z jeho knižky. On napríklad opisuje, ako s posvätením
Európskej únie výrobcovia začínajú znižovať gramáž potravín s tým, že cenu nechajú
rovnakú. Thilo Bode založil a vedie spotrebiteľskú organizáciu Foodwatch a je fakt,
že mnohí potravinári ho nenávidia. Často vystupuje v televíziách, pendluje po
krajine a teraz vedie aj kopu súdnych sporov. Na príkladoch píše, ako nás výrobcovia
nachytajú obalmi s nápismi wellness, bio a podobne. Pripomína, že výrobca istého
jogurtového nápoja, ktorý je známy aj u nás, musel v Amerike zaplatiť 35 miliónov
eur ako mimosúdne vyrovnanie, lebo sľuboval po vypití nápoja všetko možné.
Patrí dnes potravinárstvo medzi najväčší biznis?
Áno, veď v Nemecku už ide viac na reklamu potravín ako na reklamu áut, hoci Nemecko
je typická automobilová veľmoc. Je to ohromný biznis, každý potrebuje jesť.
Bude to takto pokračovať?
Verím, že ľudia začnú rozmýšľať nad tým, čo jedia. Potom sa spamätajú aj firmy, lebo
ony sú veľmi citlivé na svoj obrat. Dôležité je tiež zvoliť si politikov, ktorí
niečo zmenia. Roky sa hovorí o pascách na deti pri pokladniach – vystavené
cukrovinky. Tam sa začína návyk. Keď budeme mať politikov, ktorých neriadia
koncerny, mohli by tento problém zlikvidovať. Začať výchovou tých najmenších k
spotrebiteľstvu. Samozrejme, nehovoríme len o Slovensku, ide o globálny problém.
[„Darmo budeme hovoriť, že na trhu sú tisícky výrobkov, keď dostanete len to, čo vám
ponúkne obchodník.“]
Ďalších 6 fotografií v galérii.
„Darmo budeme hovoriť, že na trhu sú tisícky výrobkov, keď dostanete len to, čo vám
ponúkne obchodník.“
Slovenský minister pôdohospodárstva Jahnátek začal po svojom nástupe dosť ostro
menovať všetky nedostatky v supermarketoch, na ktoré prichádzajú kontrolóri...
Bol som šokovaný, ako ostro po nich išiel, ale vtedy som uzavrel stávku s jedným
kolegom, že taký tvrdý bol poslednýkrát. Stávku som vyhral. Až teraz po dlhom čase
spomenul nejaký supermarket, ale tam žrali potkany balené kurence a to už musel
povedať.
Čo poľské potraviny? Ide o takú nekvalitu, ako to prezentujú?
Tam je problém od socíka, lebo v Poľsku neexistovala poľnohospodárska veľkovýroba.
Mali len maloroľníkov a nemali ani príliš rozvinutú potravinársku veľkovýrobu. Keď
sa neskôr pripravovali na vstup do EÚ, odpadlo veľa výrobcov, ktorí nechceli
investovať a nesplnili európske kritériá na vybavenie výrobní. Existuje však výnimka
umožňujúca predávať na domácom trhu. Čiže možno vyrábať aj v zlých podmienkach len
pre domáci trh.
A oni exportujú...
Staré príslovie hovorí, že keď suka nechce, pes neskočí. Myslíte si, že tie
nákladiaky naložili poľským mäsom len tak a išli na Slovensko bez toho, aby mali
kupcov? Nie, u nás mali odberateľov, niekto si tovar u nich objednal. Čiže nejde o
poľský problém, ale skôr o náš.
2013/7/24 RST PLUS
http://zivot.azet.sk/clanok/13981/klamstva-o-potravinach-krmia-nas-hnuso...
