VIANOČNÁ POŠTA
Daniel Hevier
Vypukli znovu Vianoce, tak ako roky predtým,
uchmatnúť každý niečo chce niečo čo práve letí.
Krikľavé pestré reklamy z výkladov kričia všade
a štucháme sa lakťami pri predbiehaní v rade.
Týždne sme zlostní na seba a potom dobrí dva dni,
nikomu nič viac netreba a nikto nie je hladný.
(„Tí ktorým sa nič neušlo si za to môžu sami!“)
Pred sebou máme hrubé sklo dosýta napráskaní.
Stále tú istú koledu nám hrajú na volkmenoch
A lepkaví sme od medu hľadíme nasrdeno.
Píšem vám deti ako som ušiel od takých Vianoc.
A šiel som len tak za nosom už stmievalo sa na noc.
Tam som ho stretol zakrátko. Za mestom Toho chlapca.
Ba skôr to bolo chlapčiatko. Iba tak prechádzal sa.
Tak som sa ho tam opýtal. Ty si sa chlapče stratil?
Chvíľu tam mlčky iba stál, potom sa spýtal - A ty?
Nikomu som sa nestratil ja iba hľadám ľudí.
Stálo ma to už veľa síl ako tu svetom blúdim.
Hovorím. Nikto nemá čas na čiesi cudzie decká.
A chlapček. A čo chcete nájsť iba mať plné vrecká.
Veď meníte sa na škrečkov a vravíte si. Hrab si.
Hľadáte teplé miestečko, mlátite všetkých slabších.
Potom si ešte povzdychol. A nepoznáte sníčky
a zabudli ste na ticho na hviezdy na studničky.
Nemáte nebo nad hlavou len neba obrazoviek.
Až za náramnou diaľavou občas sa mihne človek.
Kto ešte smúti za vločkou, ktorá sa o zem udrie.
Vravím mu. Počkaj kamoško, máš reči veľmi múdre.
Náš svet je komplikovaný všetko sa zamotáva
a všade striehnu oplani utŕžiš zľava sprava.
Si dobrý? Vyjdeš na sucho. Dobráci vyšli z módy
tým ujde sa len zaucho. Tak to na svete chodí.
Na únosy a strieľačky hrajú sa krpci v jasliach
fajčia vari už prváčky a radosť tá už zhasla.
Teraz som bol ja dojatý prišlo mi ľúto seba.
Chlapček ma schoval v objatí aby som sa viac nebál.
Veď preto chodia Vianoce. U dobrých zvonia. U zlých.
To čo sa občas zamoce nech sa viac nezauzlí.
Vyzvedám jeho priezvisko. Pýtam sa - Chlapče kto si?
A on mi na to Ježiško. A zmizol v hĺbke noci.
Z pohľadnicových Ježiškov je iba jeden pravý.
Ten chlapček, ktorý chodí tmou. Možno sa u vás staví.....
