Ťažko hľadať slová na to množstvo falše, pokrytectva, klamstiev a prázdnych rečí, ktorými dnes zaplavila verejný priestor Zuzana Čaputová v Kyjeve. Chcel by som preto porovnať jej prázdne reči s posolstvom, ktoré dnes pri stretnutí s elitou maďarskej spoločnosti v Budapešti predniesol pápež František. Kým magistra Čaputová recitovala floskuly typu „Naše posolstvo je jasné: s Ukrajinou nás spája spoločná budúcnosť“ a neúprimné frázy, z ktorých som sa takmer dovracal (vraj pre mnohých z nás je ťažké predstaviť si a naplno precítiť, že Ukrajinci stratili svojich blízkych, a preto je tu, aby sme nikdy nič také nezažili...), kým pri zasnenom pohľade na ruiny škandalózne tárala, že „naša pomoc má zmysel, približuje nás bližšie k mieru“ – pápež František bol oveľa úprimnejší, konkrétnejší a presnejší. Politickým lídrom najprv vytkol, že v ich dušiach „opadlo nadšenie budovať mierové a stabilné spoločenstvo národov“, a potom sa prihlásil k slovám, ktoré v roku 1950 vyslovil jeden z otcov zakladateľov spoločnej Európy Robert Schuman. Jeho výkrik páli ako nôž v srdci:
„Keď myslím na sužovanú Ukrajinu, keď sa pozerám na mučeníctvo Ukrajincov, pýtam sa, kde je tvorivé úsilie o mier? Kde je diplomacia so svojou schopnosťou vykročiť na nové a odvážne cesty k rokovaniam o ukončení konfliktu? Kde sú „modely mieru“, ktoré sa majú uviesť do hry, aby sa prekonali „modely vojny“?“ Pápež ako morálna autorita kladie nástojčivé otázky, ale odpovede na ne by mali hľadať práve politici. František ich vlastne konfrontoval s nedostatkom iniciatívy zo strany Európskej únie, ktorá sa podriaďuje logike zbrojenia a vojny, pričom je „dosť apatická voči mieru“. Zároveň nás varuje pred tým, aby sme si zvykli na „vojnový infantilizmus“, ktorý sa môže kedykoľvek zvrhnúť a mať katastrofálne následky pre celé ľudstvo. Pápež nás vyzýva znovu objaviť „európsku dušu“, nadšenie a sen otcov zakladateľov zjednotenej Európy, štátnikov, ktorí sa vedeli pozerať za hranice, ktorí nepodľahli sirénam nacionalizmu a boli schopní opravovať namiesto rozbíjania. Milióny ľudí, ktorí dnes vidia, že veľké nádeje, ktoré vzbudil koniec studenej vojny, boli zmarené a že sa vrátili nočné mory atómovej hrozby, čakajú na odpoveď: kde je vaše tvorivé mierové úsilie, politici?
Prosím, porovnajte si to s tým eldorádom trápnych fráz a póz, do ktorých sa dnes štylizovala magistra Čaputová. Sama seba označila v prejave za štátničku (sic!), akoby nechápala, že štátnikom nie je každý hlupák so štátnou funkciou, že štátnikom sa stáva až ten politik, ktorý dovidí za tú hranicu a vytýči štátu perspektívu, ktorá presahuje horizont volieb. Toto ona nikdy neurobila, ona nedokáže pomenovať ani udalosti a javy pred tým horizontom. Kým František vyzýva na tvorivé mierové úsilie, ona sa chvastá tým, že pripravujeme ďalší balík sankcií... Tá žena mu bozkáva prsteň moci, ale vôbec mu nerozumie, vôbec nechápe, o čom hovorí a čo požaduje. Miestami som mal pocit, že sa nedokáže zorientovať ani v základných vzťahoch. Na tlačovej konferencii sa s dôležitým výrazom v tvári pochválila, že sa s ukrajinským prezidentom dohodla na „užšej komunikácii medzi premiérmi našich vlád“... Ona fakt nechápe, že na toto nemá žiadne kompetencie, že kým Volodymyr Zelenskyj ako hlava prezidentského systému to môže sľúbiť, ona ako predstaviteľka parlamentnej demokracie ďaleko prekračuje svoje právomoci? Alebo je to úplne jedno, lebo Heger si to vôbec nevšimol a jej to nadiktoval ako obyčajne minister Káčer?
Miestami som mal pocit, že sa prestala ovládať. Keď počúvate jej slová - „Rok, odkedy je Vaša krajina obeťou invázie a rok ťažkých chvíľ a rozhodnutí je zapísaný vo Vašej tvári. Odhodlanie obrániť svoju krajinu a priviesť ju k spravodlivému mieru sa nezmenilo. Je mi cťou vyjadriť Vám našu podporu, prezident Zelenskyj.“ – máte pocit, že je to ľúbostné vyznanie, a nie prejav prezidentky suverénneho štátu. Navyše, magistra Čaputová opäť klamala, keď hovorila o nejakom „bukurešťskom záväzku“ prijať Ukrajinu do NATO. To je lož, nič také na summite NATO v Bukurešti prijaté nebolo. Chcel to urobiť americký prezident George Bush, ale Francúzsko a Nemecko to vetovali. Zuzana Čaputová opäť vnáša do problému americkú optiku, nie európsku.
No a napokon, bolo obzvlášť nechutné, ako sa mimoriadne zaujatá a zákerná redaktorka TV Markíza Gabriela Kajtárová opäť pokúsila vtiahnuť ukrajinských predstaviteľov do slovenskej predvolebnej kampane. Veľmi sugestívne a neprofesionálne sa prezidenta Zelenského spýtala, či by naše vzťahy boli rovnako dobré, keby v slovenskej vláde po voľbách sedeli „proruskí politici“. Zelenskyj síce tento pokus prezieravo odmietol a označil otázku za vnútornú záležitosť Slovenskej republiky, ale zároveň vyslovil jednoznačnú podporu Zuzane Čaputovej za to, že obhajuje ukrajinské hodnoty. Nuž, veď my vieme, pre koho pracuje... Kým Kajtárová robila svojej vlasti opäť hanbu a demagogicky ju ohovárala, Zelenskyj v odpovedi na jednu novinársku otázku strašne zavádzal. Varoval nás, že vraj „v roku 1968 vstúpili do Česko-Slovenska tanky toho istého štátneho útvaru, ktorého nástupcom je Rusko“. No tak prrr. Ako historik sa vyhýbam demagogickému a účelovému poukazovaniu na národnosť príslušníkov sovietskej armády. Ale ak sa budeme baviť takto, pán prezident, potom treba odpovedať rovnakou mincou, že väčšina okupantov z roku 1968 pochádzala z Ukrajiny. Takto to chcete mať naservírované?
Zuzana Čaputová zneužila záverečnú tlačovú konferenciu na predvolebnú kampaň, keď vyhlásila, že ona garantuje kontinuitu našej zahraničnej politiky. Bohužiaľ, preložené do zrozumiteľnej reči to znamená, že garantuje eskaláciu konfliktu, prehlbovanie sankcií, zvyšovanie zbrojenia, podporu militarizmu, vojnovej ekonomiky a udržanie konfrontačného tónu v zahraničnej politike. Nám by však malo záležať na tom, aby politici napĺňali skôr želanie pápeža Františka. Lebo je trápne, ak si urobíte vojnovú turistiku na Ukrajinu len preto, aby ste sa odfotili pri ruinách a povzbudili Ukrajincov, aby bojovali, nech to stojí, čo to stojí, lebo je to v záujme Západu. František ich však napomína, že mier nevzíde z honby za sledovaním strategických záujmov jednej vojenskej aliancie, ale len z politiky schopnej pozerať sa záujmy celku a rozvoj všetkých. Počujete, vy farizeji? Počúvate vôbec toho, voči ktorému kážete doma poslušnosť, no voči jeho slovám, prosbám a výzvam ste hluchí a slepí?
