Opozícia sa stále prezentuje rovnakou politikou, s akou prehrala troje posledné voľby. A aj tak nechápe, prečo to neprináša úspech.
Štandardne by mal mať premiér Fico veľký problém. Jeho koalícia musí robiť extrémne nepopulárne konsolidačné opatrenia, ktoré tvrdo dopadajú najmä na pracujúcich ľudí.
K tomu treba jeho koalícii pripísať na vrub papalášske kauzy, akými sú Kaliňákova vila v Chorvátsku, haciendy postavené z eurofondov s prepojením na bödörovcov, okopírovaná diplomová práca a havária šéfa SIS či jeho luxusné auto, ktoré zatajil. Problémom je aj krehká koalícia. Stojí a padá na dvojici Migaľ a Huliak, ktorí si z ministerstiev spravili trafiky.
Podľa politologických poučiek by mala popularita takejto vlády klesať a opozícia by mala za takejto situácie preferenčne vysoko rásť. Na Slovensku to však aj napriek snahe vytvoriť opačný obraz tak nie je.
Ak sa totiž pozrieme na aktuálne preferencie politických strán a posledné prieskumy pred parlamentnými voľbami v roku 2023, vidíme, že situácia je veľmi podobná. Rovnako ako vtedy, aj teraz vedie vo väčšine prieskumov PS, ktoré síce rastie, ale nie výrazne. Rovnako ako vtedy, aj dnes je v prieskumoch vysoko Republika. KDH a SaS sa pohybujú tesne nad hranicou zvoliteľnosti, Demokrati, Maďarská aliancia s SNS skôr pod hranicou zvoliteľnosti a Matovič si drží svojich približne deväť percent.
Jediný, u koho sa aktuálne prejavuje prudší pád preferencií, je Hlas. To je však samostatná kapitola, lebo Hlas z dlhodobého hľadiska kontinuálne padá už od jari 2021, keď dosiahol svoj vrchol v podobe 25 percent. Po odchode Pellegriniho z vedenia strany sa scvrkol na súčasnú úroveň 10 percent, kde by sa mohol na istú dobu stabilizovať.
No podobný osud ako koaličný Hlas zrejme čaká v opozičnom tábore SaS, ktorá sa diskredituje vnútornými spormi. A strápňuje sa nápadom na generálny štrajk, od ktorého už všetci odskočili, lebo vedia, že to je (slovami Viliama Karasa) infantilný nápad. Problémom SaS je, že ju môže aj menší výkyv preferencií dostať von z parlamentu.
Vráťme sa však späť k pôvodnej otázke, teda ako je možné, že v čase konsolidácie, káuz a koaličných kríz sa voliči nepreskupujú od koalície k opozícii.
Deje sa to zrejme preto, že strany opozície stále reprezentujú politiku, s ktorou prehrali voľby. A nie jedenkrát. Prehrali parlamentné voľby, potom prezidentské a ešte aj voľby do europarlamentu (kde síce vyhralo PS, ale ostatné strany opozície pohoreli).
Ficova koalícia vo všetkých spomínaných voľbách uspela vďaka štyrom faktorom. Otázke vojny na Ukrajine, kde zastáva pozíciu drvivej väčšiny Slovákov, katastrofálnej vláde Igora Matoviča, zhoršujúcej sa ekonomickej situácii Slovenska a vysokej inflácii po predchádzajúcich vládach, a krajne elitárskej politike progresívcov.
Zmenilo sa odvtedy niečo? Veľmi nie.
V otázke Ukrajiny ponúkajú strany opozície stále politiku, ktorá je na míle vzdialená tomu, čo si želá väčšina obyvateľov Slovenska. Tri a pol roka od začiatku konfliktu ukázali, že viac zbraní Ukrajine nestačí a sankcie nepriniesli želaný efekt, ale poškodili aj Európu.
Vojna na Ukrajine sa jednoducho ukázala byť jednou veľkou chybou, ktorú priznáva aj jej hlavný strojca – Spojené štáty, ktoré sa z nej snažia vycúvať. V slovenskej opozícii však neexistuje ani náznak toho, že by sa poučili a priznali realitu. Naopak, opakujú v nej tri roky staré a stokrát zdiskreditované poučky.
Aj koalično-opozičný boj o vytesnenie Matoviča vyhráva koalícia. Tej sa podarilo urobiť z neho pred značnou časťou spoločnosti mentálne labilného človeka, ktorý sa nesmie vrátiť do vlády. Na druhej strane, opozícii sa nedarí zbaviť sa Matoviča tým, že by ho stlačila pod päť percent. Naopak, on sa týmto ich snahám v posledných dňoch vysmieva, pričom preferenčne sa vrátil na hodnoty, na ktorých bol pred dvoma rokmi.
Navyše, pre opozíciu je problémom aj to, že v SaS začína hrať prím skupinka, ktorá bola celý čas vnútornou opozíciou v rámci Matovičovej koalície a mala (spolu s neschopným koaličným lídrom) najväčšiu zásluhu na jej páde.
Rovnako sa nič nezmenilo v otázkach krajne elitárskej politiky progresívcov. Tí aj naďalej trvajú na tom, že by sme mali obetovať európsky priemysel v záujme chymér, akými sú klimatické ciele či podpora vojny, ktorú Ukrajina nemôže vyhrať.
Taktiež trvajú na tom, že pohlavie sa má meniť, kedykoľvek si to človek zmyslí a že masová migrácia, ktoré rozvracia spoločnosti na celom Západe, je vlastne obohatením.
Svoju „toleranciu“ aj naďalej ukazujú tým, že každého, kto sa len o milimeter odlišuje od ich názorov, označujú buď za fašistu, alebo prípadne za človeka, ktorý je platený z Ruska a mal by byť umlčaný. V lepšom prípade cenzúrou, v horšom prípade znemožnením kandidovať, prípadne väzením.
No a v krajnom prípade poniektorí sfanatizovaní jedinci „chápu“, ak sa to rieši guľkou. Veď tí Ruskom platení fašisti si za to vlastne aj tak môžu sami, však…
Pokiaľ ide o ekonomické témy, ani tam opozícia (prekvapujúco) nemá dobré skóre. Je síce pravda, že Ficove opatrenia domácnosti bolia, no aj tu sú tri „ale“.
Prvým je, že inflácia za vlád Matoviča, Hegera a Ódora pripravila domácnosti o viac peňazí ako Ficova konsolidácia. Zatiaľ čo minulý rok hovorili najčiernejšie odhady z pera ekonomických odborníkov z PS o dopadoch na domácnosť o sume tisíc eur ročne, v roku 2022 to bolo štyrikrát toľko. Konkrétne 4 175 eur. Dôvod: inflácia na úrovni takmer 13 percent zdražila v podstate všetko a výrazne viac ako transakčná daň či zvýšenie DPH o dve percentá.
Druhým „ale“ je, že progresívci síce doma Fica kritizujú, ale v Európskom parlamente sami hlasujú za klimatické návrhy, ktoré prinesú ďalšie zdražovanie. S tvrdšími dopadmi na naše peňaženky ako aktuálny konsolidačný balíček.
Len Green Deal a s ním spojené emisné povolenia, ktoré by sa mali od roku 2027 týkať každého, kto vlastní auto a má strechu nad hlavou, by mali stáť priemernú domácnosť viac ako tritisíc eur ročne.
V Česku, kde je na rozdiel od Slovenska nákladný Green Deal veľkou témou, ekonómovia vyrátali náklady na jednu domácnosť približne na 3 300 eur ročne. Pripomeňme, že pri prvom balíku konsolidácie, ktorý je považovaný za ten tvrdší, vyčíslili v PS náklady pre domácnosť na tisíc eur ročne.
A nakoniec, opozícia ukazuje, že buď nevie, ako by konsolidovala, alebo by konsolidovala rovnako, prípadne ešte bolestivejšie než Fico.
O tom, že opozícia nevie, ako by konsolidovala, svedčí ekonomický program PS s názvom Tresk, ktorý neobsahuje nijaké konkrétne konsolidačné opatrenia. Zdôrazňuje však zelené ciele a dokonca sa v ňom nájde aj zmienka o potláčaní slobody slova (v ich jazyku boj proti dezinformáciám).
Tiež si možno spomenúť na konsolidačné lego, ktoré nechal Ficovi pri nástupe do úradu expremiér, dnes hlavný expert PS na ekonomiku Ľudovít Ódor. Fico, ktorý ho rád kritizuje, pritom používa mnohé z rád, ktoré sa v ňom nachádzajú. Ódor radil zvýšiť DPH, zvýšiť ceny diaľničných známok, zrušiť sviatky, zrušiť rodičovský dôchodok, zdaniť hazard a sladkosti a podobne.
Pripomeňme, že Ódor Ficovi navrhoval aj opatrenia ako napríklad zníženie príspevku pri narodení dieťaťa na polovicu, skrátenie materskej na dva roky, zrušenie obedov zadarmo alebo progresívnu daň za staršie auto. Tá by zákonite postihla najmä chudobnejšie vrstvy obyvateľstva.
Ak si to zhrnieme, vidíme, že koalícia nepadá a opozícia nerastie, lebo partia PS, SaS, KDH a OĽaNO sa snaží hlavou preraziť múr. Ťažko totiž inak nazvať to, že sa aj po troch prehratých voľbách prezentujú stále tou istou, neúspešnou ponukou.
https://marker.sk/clanky/415/preco-fico-nepada-a-opozicia-nerastie
